Svätý Emerám
– biskup a mučeník (8. st.)
– liturgická spomienka – 22. septembra, patrón Katedrály – Baziliky v Nitre
Pochádzal pravdepodobne z Poitiers vo Francúzsku. Prišiel, podľa legendárnej Passio (649) do Bavorska na pozvanie vojvodu Teoda. Požiadal ho, aby ako biskup spravoval cirkevné spoločenstvo na jeho území. Tu požehnane pôsobil. V treťom roku svojej misijnej činnosti chcel cestovať do Ríma, aby podal správu pápežovi. Podľa iných správ jeho cesta mala viesť na slovanské územie, kde chcel ako misijný biskup evanjelizovať.
Pri únose dcéry regensburského vojvodu Ota, bol obvinený. Biskup poznal mená únoscov, keďže chcel uchrániť česť dievčaťa, neprezradil vinníkov. Bol mučený a napokon usmrtený. Stalo sa to (asi r. 652) v obci Kleinhelfendorf pri Aiblingu. Jeho telo pochovali do kostola sv. Juraja v Regensburgu.
Regensburský biskup Gaubald dal r. 740 postaviť kostol k jeho úcte. V tom čase aj freisinský biskup Erembert dal postaviť chrám na mieste jeho umučenia. Podľa Emeráma pomenovali aj slávny benediktínsky kláštor v Regensburgu (pôvodný rímsky cintorínsky kostol sv. Juraja).
Jeho úcta v krátkom čase prevýšila úctu sv. Erharda, biskupa-patróna mesta.
Zobrazuje sa s biskupskými insígniami (mitra, pastierska palica a s rebríkom – nástrojom, na ktorom bol umučený – symbol cesty do neba).
Jeho úcta bola franskými misionármi rozšírená aj na našom území. Mnohí ho pokladajú za patróna prvého kostola na našom území, ktorý dal postaviť Pribina v Nitre a bol vysvätený salzburským arcibiskupom Adalrámom o. r. 830.
Proti patrocíniu sv. Emeráma hovorí jeho pôvod – Regensburg (odtiaľ však pochádzala údajne žena Pribinu – príbuzná arcibiskupa Adalráma); za hovorí lokalizácia chrámu na nitrianskom hrade.
Jeho relikvie, ktoré vlastnila nitrianska katedrála boli v r. 1990 odcudzené a v r. 1998 opätovne získané z regensburskej katedrály pre Katedrálu sv. Emeráma v Nitre.
Svätý Bystrík
– biskup a mučeník (11. st.)
– liturgická spomienka – 24. septembra
Presné miesto a čas narodenia svätého Bystríka nepoznáme, mohol však pochádzať z vyššieho rodu z okolia Nitry, kde bolo silné kresťanské staroslovenské etnikum, ktoré si uchovalo svoju vieru od čias pôsobenia vierozvestov sv. Cyrila a Metoda a aj po zániku Veľkomoravskej ríše v roku 907. Keďže sa predpokladá, že sv. Bystrík bol ustanovený za nitrianskeho biskupa na konci vlády prvého uhorského kráľa Štefana I. († 1038), musel sa sv. Bystrík narodiť niekedy na prelome 10. a 11. storočia, pretože biskup mal mať podľa vtedy platného kanonického práva pri vysviacke vek aspoň 35 rokov. Môžeme predpokladať, že sv. Bystrík absolvoval učilište sv. Hypolita na Zobore, založené ešte za čias Veľkej Moravy.
Politická, hospodárska, kultúrna a náboženská situácia v uhorskom kráľovstve v prvej polovici 11. storočia bola veľmi zložitá. Nástupcom sv. Štefana, ktorý zomrel bez potomka v roku 1038 (jeho jediný syn Imrich zomrel v roku 1031), sa na kráľovskom tróne stal jeho synovec Peter Orseolo z Benátok. Proti nemu však povstal príbuzný Samuel Aba, ktorý vyhnal Petra z Uhorska. Po viacerých vojnových stretnutiach nemecký cisár Henrich III. v roku 1044 opäť dosadil Petra na uhorský trón, ktorý spravoval ešte tri roky. V Uhorsku považovali Petra za votrelca a v roku 1046 vypuklo proti nemu povstanie. Nespokojenci pozvali na trón synov Vazula, nešťastného bratranca kráľa Štefana, ktorého oslepili na Nitrianskom hrade, pretože pripravoval vzburu. Za Vazulom vtedy stála pohanská časť národa. Nastalo obdobie poznačené vnútornými náboženskými nepokojmi, ktoré vyústilo do krvavých zrážok. S prestávkami trvalo skoro tridsať rokov, Vazulovi synovia Ondrej, Belo a Levente boli ešte za čias kraľovania Štefana poslaní do vyhnanstva na Kyjevskú Rus. Ondrej sa dal v Kyjeve pokrstiť a stal sa zaťom Jaroslava Múdreho, práve on sa mal stať budúcim uhorským panovníkom. Všetko skomplikovali pohanskí vzbúrenci pod vedením vodcu Vatu, ktorí medzitým začali ohrozovať kresťanstvo v podunajských oblastiach, kde ničili kostoly, kláštory a iné kresťanské pamiatky. Vatovci udreli najprudšie na Nitru v lete 1046. Biskup Bystrík so županom Salamierom a so Slovienmi z Ponitrianska a Považia, zahnali pohanov za Dunaj. Kresťanské obyvateľstvo slovenského územia sa postavilo na obranu svojej viery. Chcelo zastaviť nápor nepriateľských síl a prispieť takto na pomoc svojím kresťanským bratom v Zadunajsku. Vatovci medzitým opanovali celé Zadunajsko, územie medzi Dunajom, Tisou a Zátisie odkiaľ zutekali biskupi Gerard, Buldus a Benetus ponáhľajúc sa do Stoličného Belehradu (Székesfehérvár). Po správe, že sa kráľoviči Levente a Ondrej blížia k Pešti, sa biskupi rozhodli, že ich pôjdu privítať.
Väčšia legenda o sv. Gerardovi z 13. storočia spomína sv. Bystríka ako spoločníka umučenia svätého Gerarda za pohanského povstalca Vatu v roku 1046. Podľa tejto legendy sa v posledný deň cesty zo Stoličného Belehradu do Budína biskupi Gerard, Buldus, Benetus a Bystrík zastavili v dedinke Diósd, kde stál kostolík sv. Sabíny. Biskupi tu čakali na kráľovičov Leventeho a Ondreja, prichádzajúcich z Kyjevskej Rusi, ktorých pozvali späť do Uhorska, aby niektorého z nich, pravdepodobne Ondreja, korunovali za kráľa.
Ktoré diecézy biskupi spravovali? Gerard, benediktín pochádzajúci z Benátok pôsobil od roku 1030 v novozaloženom biskupstve v Čanáde, Buldus v Jágri, Benetus v Ostrihome a Bystrík podľa Annales ecclesiastici regni Hungariae (1644) a Jozefa Vuruma (1835) pôsobil od roku 1034 ako biskup v Nitre. O dobe pôsobenia sv. Bystríka na nitrianskom biskupskom stolci nemáme dostatok informácií, chýbajú nám celkovo údaje o fungovaní Nitrianskeho biskupstva z 11. a 12. storočia. Je to azda preto, že toto najstaršie slovenské biskupské sídlo bolo koncom 13. a začiatkom 14. storočia dva razy katastrofálne zničené, v druhej polovici 17. storočia dokonca dočasne obsadené Turkami. I keď súčasní historici na základe dostupných historických prameňov nepredpokladajú, že biskupstvo v Nitre obnovil už kráľ Štefan I. (kladú jeho znovuobnovenie až do vlády kráľa Kolomana I. do roku 1110), nemali by odmietať skutočnosť, že sv. Bystrík bol nitrianskym biskupom. Ako prepošt na čele Nitrianskej kapituly mohol mať podľa prof. R. Marsinu biskupské svätenie ad personam a teda bol biskupom. Funkciu prepošta s biskupským svätením nachádzame aj v Spišskom prepoštstve, ktoré vzniklo koncom 12. storočia a pôsobilo ako ozajstná diecéza. Spišský prepošt Ján mal biskupské svätenie už koncom 13. storočia a počnúc 16. storočím boli všetci prepošti vysvätení za biskupov.
Ako hovorí legenda, biskup Gerard predniesol ohnivú kázeň o viere v Boha a o obetách, ktoré má kresťan prinášať pre Krista. Na konci kázne so slzami v očiach dodal: „Bratia, dnes sme pozvaní na hostinu Božieho Baránka. Bez otáľania sa ponáhľajme zomrieť za Krista!“ Potom im vysvetlil, že v predchádzajúcu noc videl Pannu Máriu, ktorá ich prijímala do svojho náručia. Biskupi sa vzájomne vyspovedali, posilnili vo viere a pripravili na smrť.
Jeho predpoveď, že okrem ostrihomského arcibiskupa Benetu všetci čoskoro podstúpia mučenícku smrť, sa splnila. Sotva prišli k Dunaju, vojsko pohanského Vatu ich dostihlo. Gerarda priviazali na voz, ktorý spustili z hory do Dunaja, a keďže po páde do hlbiny ešte žil, rozrazili mu hlavu o kameň a hruď prebodli kopijou. Kopec na tomto mieste je dnes pomenovaný na jeho pamiatku, leží na pravom brehu Dunaja v dnešnej Budapešti a v maďarčine sa nazýva Gellért (Gellérthegy).
Biskupa Buldu tiež kameňovali. Bystrík sa spolu s Benetom a županom Salamierom usilovali prejsť člnom na druhý breh Dunaja pri peštianskom brode Kelenfolde. Na peštianskej strane už mali byť v bezpečí, pretože tam malo byť vojsko kráľoviča Ondreja prichádzajúceho z Kyjevskej Rusi. Aké bolo ich prekvapenie, keď našli na druhom brehu tiež povstalcov, ktorí Bystríkovi spôsobili mečom smrtelné zranenia, na následky ktorých na tretí deň zomrel. (Scriptores rerum Hungaricarum, Budapest 1937: Legenda sancti Gerhardi episcopi: …Bestricum episcopum ad mortem vulneraverunt, qui tertia die postmodum mortuus est…Chronicon Rhytmicum H. de Mügeln:…Budlinus saxis, gladio Bezfridus cruciatur, sed in hoc stragis stadio Bentho presul servatur…). Stalo sa to 24. septembra 1046. Bystrík zomrel na tretí deň po smrti biskupa Gerarda – teda 26. septembra 1046.
Svätý Gerard, patrón Budapešti a vychovávateľov, bol kanonizovaný zásluhou kráľa Ladislava v roku 1083 pápežom Gregorom VII. a spolu s ním boli svätorečení aj jeho spolomučeníci. Dnešný sviatok sv. Gerarda stanovila na 24. septembra Sabolčská synoda v roku 1092.
V súčasnosti sa meno Bystrík vyskytuje len v slovenskom občianskom kalendári, kde sa dostalo zo Svätovojtešského kalendára v polovici 20. storočia.
Spomienka svätého Bystríka bude zaradená do diecézneho kalendára Nitrianskej diecézy na 24. septembra. V liturgickom kalendári u gréckokatolíkov bola jeho spomienka do roku 1984 zaradená 17. júla, v súčasnosti sa v ňom už nevyskytuje. V Maďarsku je 24.9. sviatok svätého Gerarda, kedy sa pripomínajú i jeho spolumučeníci – sv. Bystrík a sv. Buldus. V ich direktóriu nachádzame slávenie sv. Bystríka aj 13. novembra, keď sa slávi 41 svätých a blahoslavených, ktorí nemajú samostatný liturgický deň.
Atribútmi sv. Bystríka sú loďka a meč. Býva vyobrazený s biskupskou berlou a mitrou či palmovým listom, ktorý je symbolom mučeníkov.
