Nitra (18. júna) Na Svätoplukovom námestí v Nitre sa 18. júna 2017 konala svätá omša z príležitosti sviatku Najsvätejšieho Kristovho Tela a Krvi. Za prítomnosti kňazov pôsobiacich v meste pod Zoborom a niekoľko tisíc veriacich jej predsedal nitriansky biskup Mons. Viliam Judák. Súčasťou bohoslužby bola procesia s najsvätejšou Oltárnou sviatosťou cez Kupeckú ulicu ku kostolu svätého Michala, odkiaľ hlavný celebrant udelil prítomným i celému mestu eucharistické požehnanie. Prinášame text homílie, ktorú predniesol hlavný celebrant:
Nedávno som čítal manželský príbeh, s ktorým sa chcem s Vami rozdeliť. Žena sa v ňom, sa vyznáva o svojej známosti, ktorá prerástla do lásky – ešte na strednej škole, ktorá pokračovala aj na univerzite a po promóciách sa s Tomášom vzali. Mali krásnu svadbu, plnú kvetov, lásky, výbornej hudby, avšak manželstvo nebolo veľmi šťastné, pretože manžel trpel depresiami. Po 12. rokoch manželstva sa pokúsil spáchať samovraždu. V nemocnici bojovali o jeho život, no nepodarilo sa im ho zachrániť. „Bol dobrý človek a vedela som, že by súhlasil s darcovstvom jeho orgánov a tak, keď sa ma na to lekári spýtali, súhlasila som“ –hovorí a pokračuje: „Bola som nešťastná. Niekoľko rokov som len tak tápala. Nevedela som nájsť samu seba a vrátiť sa do života. Manžel mi veľmi chýbal. Vždy sme robili všetko spolu a cítila som sa veľmi osamelo“ – priznáva sa. Na pracovisku pribudol nový kolega. Od prvej chvíle vyžaroval čosi zvláštne, čosi čo ju fascinovalo. Rozumeli si čím ďalej viac, až nakoniec sa rozhodli pre spoločný život. Jej nový manžel Peter, mal veľkú jazvu na hrudi. Nechcela sa ho hneď pýtať, čo sa stalo ale po čase sa ukázalo, že má transplantované srdce. Darca orgánov je síce vždy síce anonymný, ale Peter ležal v čase jeho príchodu v nemocnici a tak sa o darcovi čo to dozvedel. Vraj sa volal Tomáš a trpel depresiami. Jeho žena súhlasila s darcovstvom a bol to práve on, kto získal toto srdce. Vtedy ženu oblial studený pot a hovorila: „To isté srdce sa do mňa zamilovalo po druhýkrát, aj keď v inom tele.“
Obdobne by sme mohli povedať, že Ježiš, Kristus, ktorý sa pre nás stal človekom z lásky, z tohto dôvodu ostal medzi nami v Eucharistii, aj keď odišiel po splnení svojej spasiteľnej úlohy z tohto sveta k svojmu Otcovi.
Ježiš Kristus ostal prítomný v Eucharistii, lebo nás miluje a stará sa o nás. Učí nás tu práve tej láske, ktorou nás sám miloval. Vieme, že chlieb a víno sú základnou matériou pri slávení Eucharistie. Presne vzaté sú to v podstate obyčajné veci: jedlo a nápoj patria k najzákladnejším životným procesom.
Ježiš berie chlieb a hovorí: „Toto je moje telo!“ Berie kalich s vínom a hovorí: „Toto je moja krv!“ Zvolil si chlieb a víno ako znak obety svojho života. Lebo chlieb a víno, kalich a spoločenstvo vo Večeradle, predovšetkým však gestá delenia a lámania už samy za seba hovoria o tom, čo tým chce zdôrazniť. Majú svoju vlastnú výrazovú silu. Čiže zo svojej podstaty sú zároveň aj symbolom. Takéto symboly môžu byť mocnejšie ako slová a dotýkajú sa nás oveľa bezprostrednejšie. Preto sa teraz spoločne zahľaďme na tieto „sviatostné znaky“.
„Chlieb náš každodenný daj nám dnes!“ – modlíme sa v Otčenáši. Sotva je nám nejaká iná prosba taká blízka, ako táto. My všetci žijeme z chleba: Je jedným z našich základných potravín. Chlieb má za sebou dlhú cestu, kým sa dostane na náš stôl. Zriedkakedy si uvedomujeme, ako veľa ľudí musí spolupracovať na tom, aby sa chlieb dostal na náš stôl. Teraz si môžeme predstaviť, ako roľník orie a seje na svojom poli, ako pšenica rastie a dozrieva, ako sa žne; potom sa zrno mláti a melie a napokon sa pečie chlieb. Musí vládnuť mier, aby mohol vzniknúť chlieb a aby sme ho mohli v mieri jesť. Keďže sa na jeho vzniku podieľa mnoho ľudí, rozpráva chlieb o spoločenstve: O tom, že my ľudia sme odkázaní jeden na druhého. A to najkrajšie, čo možno s chlebom urobiť, je, jesť ho spoločne, navzájom sa oň deliť. Zaiste sme už zažili, ako nás to dokáže spájať – práve pri veľmi jednoduchom jedle, ako napríklad pri turistike na horách, keď sa človek dostane na vrchol a tam sa s ostatnými delí o prinesený chlieb.
Chlieb v sebe nesie vôňu zeme. Cítiť z neho námahu a prácu. Chlieb vlastne nik nemôže „urobiť“: Zrno rastie silou prírody. My to prijímame ako dar Stvoriteľa. „Buď pochválený, Pane a Bože náš, Stvoriteľ sveta. Ty nám daruješ chlieb, plod zeme ľudskej práce!“ Takto to vyjadruje stará židovská ďakovná modlitba, ktorá sa stala modlitbou prinášania pri príprave obetných darov: „Obetujeme ti tento chlieb ako plod zeme a práce našich rúk, aby sa stal chlebom života.“
Keď jeme chlieb, naše telo ho spracováva a získava z neho energiu pre život. Tým, že sa chlieb dáva požívať, nasycuje nás a daruje nám život. Vari to nie je ako podobenstvo pre všetko ľudské spolužitie? Potrebujeme jeden druhého, potrebujeme sa navzájom. Musíme sa jeden druhému rozdávať, niekedy sa doslova nechať „požívať“ tým, že sme tu jeden pre druhého. Tým si navzájom dávame život. A naopak: tam, kde sa ľudia starajú iba sami o seba, alebo kde dokonca proti sebe bojujú, pripravujú sa navzájom o život. Tak chlieb hovorí o dobrote Stvoriteľa, o lámaní, delení a rozdávaní a o spoločenstve, ale aj o základnom zákone života: Že my ľudia sme odkázaní jeden na druhého.
„Ja som chlieb života“, hovorí Ježiš (Jn 6,48). Áno, naozaj možno povedať: Ježiš bol „človekom ako chlieb“. Po celý svoj život sa rozdával: Svoj čas, svoju silu, svoju lásku a tým daroval život pre druhých. Na konci dáva svoj život. Jeho obeta v smrti na kríži daruje zmierenie, vytvára prechod cez nepreniknuteľný múr smrti, umožňuje nám prístup k večnému životu.
Druhý z eucharistických darov, víno, nie je taký každodenný ako chlieb. Pijeme ho skôr pri výnimočných príležitostiach. Tak sa spája so slávnostnosťou a životnou radosťou. Pitie vína dodáva radosť a uvoľnenosť, ľahšie sa stretávame s ľuďmi. Víno však zároveň aj vyzýva na dodržanie správnej miery.
Aj víno má za sebou dlhú cestu, kým sa dostane do nášho pohára. Znova si môžeme predstaviť vinicu v slnečnom svetle; prácu vinára, ktorý sa počas celého roka musí starať o svoj vinič; zrejúce hrozno a napokon radostné oberačky. Víno však nie je ešte ani zďaleka hotové: Pomaly musí kvasiť a dozrievať, kým si budeme môcť na ňom pochutnávať.
Červené víno má farbu krvi. Pripomína lásku, ale aj bolesť a smrť. Kalich vína môže symbolizovať „kalich utrpenia“. Tak svedčí víno o dvojtvárnosti ľudského života: O radosti a o utrpení, o slávnostných okamihoch rovnako ako o násilí a ničení, čiže o tom, ako sú radosť a utrpenie nerozlučne navzájom prepojené.
Kto sa s niekým podelí o kalich, uzatvára s ním viac než len „bratstvo pri poháriku“. K svadobným zvykom mnohých národov patrí, že mladomanželia spoločne pijú z jedného kalicha. Tým vyjadrujú, že život každého z nich sa odteraz stáva ich spoločným. Hovoria si navzájom: Chcem s tebou zdieľať tvoj osud vo svetle i vo tme, v šťastí a bolesti, v živote i vo smrti!
Tým, že Ježiš v zomieraní vylial svoju krv, spečatil novú a večnú Zmluvu. Obetuje svoj život, aby ľudstvo zmieril s Bohom a zvíťazil nad smrťou. Táto „Nová zmluva“ je Božie „spojenectvo“ s nami ľuďmi: On sa spája s nami proti všetkému, čo prináša smrť, proti nenávisti a násiliu, proti ničeniu a beznádeji. Chlieb a víno, nám hovoria: Podeľte sa so mnou s ostatnými! Tak rastie spoločenstvo a pokoj medzi ľuďmi. Staňte sa ľuďmi – človekom ako chlieb! Rozdávajte sa pre iných, ujmite sa ich núdze! Netočte sa iba okolo seba, ale žite – ako Ježiš – pre svojich blížnych! V tom spočíva tajomstvo života, ba dokonca jeho šťastia!
A tak slávenie Eucharistie nás pojíma do tohto „spojenectva proti smrti“; „Chlieb života“ – Kristovo Telo nás chce premeniť na nových ľudí, ktorí sa dokážu darovať. „Kalich požehnania“ – Kristova krv z nás robí jeho spoločníkov – bratov a sestry Ježiša Krista, ktorí majú podiel na jeho živote. A tak hoci kráčame jeho cestou aj v utrpení a v smrti on nás prevedie k životu, ba k večnému životu, kde bude všetko zlé a celé ničenie porazené. A istota tohto víťazstva môže v nás prebývať už teraz. To je dôkaz toho ako nás miluje, hoci sme hriešni a nestáli v dobrom. Lebo Boh sa v Ježišovi spája s nami na život a na smrť a vedie nás bezpečne k večnému životu! Kiež nás aj dnešná slávnosť v tomto vedomí a v tejto lásku k Bohu i navzájom prehĺbi. Amen.
