Nitra (17. júna) Nitrianska diecéza má päť novokňazov, čerstvých absolventov Kňazského seminára svätého Gorazda v Nitre. Druhý stupeň posvätného rádu (presbyterát) prijali 17. júna 2017 v Katedrále – Bazilike svätého Emeráma v Nitre z rúk diecézneho biskupa Mons. Viliama Judáka: Ján Kollárik, Peter Mišovič, Jozef Šrank, Ľuboš Utekal, Dalibor Vavro. Prinášame celý text homílie Mons. Viliama Judáka:
Iste ste niektorí počuli o udalosti zo života emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorá sa stala počas druhej svetovej vojny. Sám si na ňu spomína: „Boli sme vlastne čerstvo narukovaní a podporučík sa pýtal každého z nás, aké by chcel mať zamestnanie. Ja som odpovedal, že by som chcel byť katolíckym kňazom, na čo zatrpknutý prívrženec režimu vykríkol: „V takom prípade, pane, sa musíte rozhliadnuť po čomsi inom! Kňazi v budúcnosti už nebudú potrební“. Sotva o niekoľko mesiacov sa táto Ríša ocitla v ruinách, zanechávajúc za sebou stopy krvi a sĺz, ktoré nás dodnes bolia. Až v prázdnote, ktorá vtedy vznikala, znovu sme pocítili, že ešte stále a stále potrebujeme kňazov. Potom zanikli aj režimy na Východe, ktoré tvrdili, že keď ich vlády budú trvať jedno pokolenie, náboženstvo automaticky zanikne, pretože sa ukáže zbytočné. Aj oni pominuli, a vnútorné i vonkajšie zničenia, ktoré po sebe zanechali, zrodili nové túžby po Bohu i ľuďoch, ktorí ho môžu hlásať.“ „Načo sú nám potrební kňazi?“ – pýta sa a sám si odpovedá: „Jednoducho ich potrebujeme, lebo potrebujeme Boha.“
Potrebujem ešte Boha? Teda potrebujeme ešte kňazov? Môžeme sa pýtať aj pri dnešnej slávnostnej príležitosti. Odpoveďou nám môže byť aj situácia, o ktorej hovorí štatistka ktoré nedávno (2017) zverejnila Sväta Stolica: Katolíckych kňazov vo svete v uplynulom období ubudlo. Prvýkrát od roku 2000 medziročne klesol počet kňazov – kým v roku 2014 ich vo svete pôsobilo 415 792, v roku 2015 ich bolo menej o viac ako tisícku (414 656). Nárast počtu kňazov v Afrike a Ázii tak nedokázal vyvážiť pokles v Európe, kde ich ubudlo oproti predošlému roku až o dva a pol tisíc. Najviac veriacich na jedného kňaza pripadá v Amerike – viac ako päťtisíc, pričom podľa odhadov sa toto číslo bude zväčšovať. O čosi lepšia situácia je na africkom kontinente. Naopak, situácia sa mierne zlepšila v Ázii (1 : 2 185). K zhoršeniu pomeru došlo v Európe, kde na kňaza pripadá 1 595 katolíkov. S touto štatistikou úzko súvisí počet nových kňazských povolaní, kde sa situácia taktiež zhoršuje. Kým v roku 2011 v kňazských seminároch študovalo viac ako 120-tisíc bohoslovcov, v roku 2015 ich bolo už len okolo 116-tisíc.
Vďaka Bohu! Na našom Slovensku sú vtýchto dňoch kňazské vysviacky (okolo 50 novokňazov), aj v našej diecéze nám „Pán žatvy“ daroval piatich nových diecéznych kňazov, ktorí budú o chviľu vysvätení.
Títo naši bratia a synovia boli povolaní do posvätného rádu presbyterátu. Oni na to veľkodušne povedali svoje ÁNO. Vieme, že Pán Ježiš Kristus je jediný Najvyšší kňaz Nového zákona, a v ňom je zároveň celý svätý Boží ľud ustanovený za kňazský ľud. Avšak Pán Ježiš chce spomedzi všetkých svojich učeníkov vybrať osobitne niektorých, aby verejne v Cirkvi vykonávali v jeho mene kňazskú službu pre dobro všetkých ľudí a tak pokračovali v jeho osobnom poslaní učiteľa, kňaza a pastiera.
Bratia, zvlášť v tejto chvíli si všetci uvedomujeme, že povolanie nie je len Vašou záležitosťou. Buďte, preto vďační svojim rodičom, starým rodičom, príbuzným, kňazom, ktorí Vám sprostredkovali dar viery, na ktých ktorí Vás formovali, či uvádzali do jednotlivých teologických disciplín, i Božiemu ľudu, ktorí sa za Vás modlí. Najmä chorí a starí. Mnohé rehoľné spoločenstvá… Mnohí známi, ale aj neznámi.
Naozaj ide o nezaslúžený dar. Preto nech je starostlivosť o Boží ľud Vašou prioritnou úlohou. Takto budete pokračovať v Kristovom posväcujúcom diele. Uvedomte si teda, čo robíte. Napodobňujte to, čo slávite, aby ste účasťou na Pánovej smrti a zmŕtvychvstaní a kráčali s ním v novosti života.
Vo vedomí, že ste boli vybratí spomedzi ľudí pre ich dobro, aby ste sa zaoberali Božími hodnotami, vykonávajte Kristovo kňazské dielo v radosti a s úprimnou láskou, zameraní jedine na to, aby ste sa zapáčili Bohu a nie sebe samým.
Svätý Otec František pri kňazskej vysviacke na Nedeľu Dobrého Pastiera povedal novokňazom: „Buďte pastiermi, nie funkcionármi. Buďte sprostredkovateľmi, nie dodávateľmi“.
Mysliteľ, lekár konvertita pôsobiaci značnú časť života tu v Nitre, dr. Pavol Strauss na adresu lekárov povedal: „My nemôžeme byť osem hodín lekármi a potom bežnými občanmi. Biely plášť nám zrástol s kožou. Nedá sa vlastne nikdy vyzliecť. Ba zamalgamoval sa s naším vnútrom. A pretože je biely odráža sa od neho každá škvrna“.
Malo by to platiť menej o kňazoch?
Teológ 20. storočia Hans Urs von Balthasar, sa v tomto duchu zamýšľa: „Ak sa kňaz vydarí, je to vždy zázrak Božej milosti. Zázrak, ktorý hľadám, je kňaz, lepšie povedané svätosť: svätosť človeka, ktorý sa stal maličkým, nepodstatným, ale pre ktorého je dôležitý už jedine Boh. Kto je on sám, už nie je také dôležité. Je ako kus chleba, z ktorého sa dá neustále odkrajovať. Spôsob, akým sa takýto kňaz dáva, je podobný spôsobu, akým sa Boh dáva svojím slovom do chleba a vína…“
Drahí bratia, je to neľahká služba, preto sa môžete sa s apoštolom Petrom spýtať: „My sme opustili všetko, a išli sme za tebou. Čo z toho teda budeme mať?“ (Mt 19, 27). Čakali by sme, že Pán Ježiš pokarhá tento nie celkom skrytý egoizmus. On však uzná, túto otázku za oprávnenú. Preto im dáva udivujúcu odpoveď, ktorú sme počuli v dnešnom evanjeliu. „Boh dáva už v tomto živote sto ku jednej“, hovorí sv. Terézia z Avily. Kedykoľvek niečo opustíme kvôli Bohu, vyvolá to stonásobnú odpoveď. Boh je veľkorysý a my ho v tom neprekonáme. Každý, kto to okúsil, môže to len potvrdiť. Uprostred všetkých protivenstiev, ktoré trvajú, že tomu kto prináša slovo viery, rastie veľká rodina bratov, sestier, otcov, matiek a detí.
Netreba zabúdať na slová žalmu: „Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu, v tvojich rukách je môj osud“ (Ž 16, 5).
Keď si uvedomíme, že v starozákonní Boží služobníci leviti, kňazský kmeň nedostal pozemkové vlastníctvo pri delení územia v Izreali, ale o nich platilo: „ich majetkom je Jahve“ (Dt 10, 9; Joz 13, 14). „Ja (Jahve), som tvoj podiel a majetok“ (Num 18, 20). Izraeliti žili zo zeme, ktorá im bola zverená. Zem bola ich existenčnou základňou a s vlastníctvom zeme bola človeku pridelená jeho budúcnosť, jeho zdroj živobytia. Len starozákonní kňazi nezískavali obživu z tejto zeme na vlastnej pôde, pretože ich jediným dedičstvom bol sám Boh.
Boh sa tak skutočne stáva dedičstvom, vlastníctvom – zemou vlastného života, na ktorej budujeme nielen časný ale aj večný domov. Veď byť novozákonným kňazom znamená prísť k nemu do jeho školy a „učiť sa od neho byť tichý a pokorný“.
Treba mať len odvahu, ako Peter, ktorý napriek svojim zlyhaniam, ešte raz vyplával na jazero a obdŕžal znamenie toho, čo prichádza formou zázračného rybolovu, v ktorom spoznal Ježišovu moc. Preto, drahí bratia, proste Pána, deň za dňom znovu o veľkodušnosť, aby ste sa mu úplne odovzdali. Chodievajte jeho cestami a žite v jeho prítomnosti. Tak budete v dobrých rukách.
A Vy, bratia a sestry, sprevádzajte týchto našich budúcich novokňazov naďalej svojimi modlitbami a modlite sa často aj za nové duchovné povolania, aby bol dostatok svätých kňazov, potrebujeme ich, pretože potrebujeme Boha.
Amen.
