| Kategória: Homílie
Missa chrismatis 2016 23.3. 2016
Aj keď svet ide svojou cestou a každý deň je pre väčšinu ako každý iný, predsa pre mnohých, ktorí majú cit pre tajomstvá našej spásy sú tieto dni Svätého týždňa poznačené zvláštnou atmosférou. Aj dnešný deň. Je to akoby každý z nás – kňazov oslavoval výročie svojho narodenia. Áno zvyčajne oslavujeme deň, keď sme prišli na svet. V skutočnosti svetlo toho prvého dňa nášho života má svoj pôvod v okamihu, ktorý mu predchádza v láske. Pretože je to láska, ktorá plodí život. Láska predchádza životu a dáva mu podobu.
Dnes večer je výročie tej vzácnej chvíle, keď nás Ježiš vo Večeradle zrodil, jedného za druhým, a dal nám svoju lásku v trvalej ľudskej forme, aby sa mohla sprítomňovať na jeho pamiatku. Je to podoba lámaného chleba, ktorý sa stáva jeho Telom. Jednota, ktorá sa nechá rozlámať, aby sa dostala všade a takto živila jeho mystické telo – Cirkev až do skončenia sveta.
Ježiš v ten večer vo Večeradle vložil svoju dôveru, a čo viac lásku do krehkého človeka: „Toto robte na moju pamiatku!“
Aj znak oleja, ktorý dáva tejto svätej omši jej zvláštny smer i charakter, najužšie sa spája s tajomstvom Ježiša Krista; pretože meno Kristus (gr.) – Christos – znamená Pomazaný.
Vznikajúca Cirkev z perspektívy viery Starého zákona nevedela lepšie vyjadriť to, kým bol a je Ježiš Kristus, ako keď dovolila, že symbol oleja sa stal jeho menom. Predovšetkým sú v ňom obsiahnuté ľudské praskúsenosti. V celej oblasti Stredozemného mora, ale aj inde olivový olej bol a je symbolom sily života všeobecne. Ovocie olivového stromu bolo vlastne základným potravinárskym produktom, čímsi viac ako každodenný chlieb. On bol tiež liekom navracajúcim telu silu a pokoj. V žalmoch viackrát počúvame o tom, aké kvality má olivový olej, ktorý má ozdravujúcu silu a spôsobuje znovu plnosť radosti i silu života, ba má aj skrášľujúce účinky. A z tejto perspektívy sa stáva to, že olej ako nositeľ sily života sa nachádza blízko toho, čo je Božské, lebo Boh je prameňom a silou života. Boží mužovia, proroci, kňazi i králi sú pomazaní, čo má vyjadrovať, že je nad nimi moc samého života.
Ježiš Kristus je opravdivým prorokom, opravdivým kňazom a opravdivým kráľom a preto až On je vlastne Pomazaný v plnom slova zmysle. To, že ním je, sa stalo nakoniec viditeľné v jeho Zmŕtvychvstaní. Tu olej, ako sila, ktorá sa vzoprela proti smrti, nakoniec dokázala svoju silu. On bol Pomazaný už nie ovocím olivy, ale tým, čoho je znakom, mocou samého života, stvoriteľským Božím Duchom ktorý ho spájal ako Syna s Otcom a týmto spôsobom zachraňuje z pazúrov smrti.
Emeritný pápež Benedikt XVI., ešte ako mníchovský arcibiskup (r. 1978), keď v tomto duchu uvažuje a poukazuje nato, že tým samým v kresťanských sviatostiach olej získal nový význam. Toto všetko z perspektívy Ježiša Krista dostalo novú hĺbku. Ježiš vo sviatostiach prichádza k nám v jednotlivých etapách života: pomazanie pri krste nám má pomôcť uvedomiť si, že kresťana pomazáva Pán, aby on mohol vstúpiť do drámy dejín ako bojujúci i víťaz na zápas života. Znamená to, že On, ktorý na kríži prežil dramatický boj so silami nenávisti, závisti a pochybností, stojí nad našim životom ako sila, ktorá nás nesie, ktorá nám dáva život, ktorá nám nedovoľuje vyschnúť, ktorá stojí na zemi a podporuje nás, keď nás preniká únava, a prevádza nás cez arénu života do svojho zmilovania. Pomazanie udeľované počas birmovania i kňazskej vysviacky nás určuje na vznešené poslanie: svedčiť a slúžiť. Úloha spojená s tými pomazaniami je sformulovaná napríklad v slovách sv. Pavla. „Christi bonus odor sumus in omni loco“ – Sme Kristovou vôňou na každom mieste (2 Kor 2, 15). To znamená: zápachu pochybností, duchovného rozpadu, žiadostivosti a nenávisti, všetkým tým silám, ktoré nakoniec rozkladajú a ničia život, vychádza v ústrety nová sila jeho života, a keď ju prijmeme, tej hnilobe zúfalstva a nenávisti vyjde v ústrety aróma, vôňa opravdivého života, dôvery v nezničiteľnú lásku, bezpečnosť v moci Božieho Ducha a tento duch dezinfikuje svet.
Keď posväteným olejom pomazávame čelo a ruky chorého, vtedy olej je znakom opravdivého lieku Boha, vstupu Ježiša Krista do priestoru našich utrpení, nášho strachu a našich potrieb. On je prejavom toho, že skutočne jestvuje liek proti smrti, že Ježiš Kristus zostúpil do noci smrti a ako Boží opravdivý liek je prítomný v noci nášho utrpenia, nesie nás, dáva nám pokoj a istotou.
Staroveká Cirkev našla v oleji aj ďalšiu hodnotu v slovách Žalmu 133: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu. Je to sťa vzácny olej na hlave, čo steká na bradu, na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha“ (1-2). Rodiace sa kresťanstvo tu našlo posolstvo na tému bratského spoločenstva Cirkvi a jej jednoty, vyplývajúcej zo sviatostnej jednoty, ktorá pochádza od Ježiša Krista.
On je opravdivým Áronom, a olej, ktorý z neho vychádza, nie je už iba obrazom dokonalého života a krásy spoločenstva, ale je tým novým olejom, silou, skutočného života Božieho Ducha, ktorý zakladá i tvorí bratskú jednotu Cirkvi, ktorá nás má všetkých spájať a nemôže chýbať, predovšetkým medzi nami drahí bratia kňazi, ale medzi kresťanmi vôbec.
Týmto spôsobom sa stáva viditeľné ovocie Ducha Svätého, na ktorého poukazuje olej. Je láskou a preto On je protijedom smrti a rozkladu aj našich vzťahov. Týmto spôsobom táto sv. omša Svätenia olejov z perspektívy toho najhlbšieho poslania je súčasne sviatkom Cirkvi a jej jednoty
Zhromaždení okolo oltára našej katedrály slávime najsvätejšiu obetu Ježiša Krista. Tento jeden oltár, ktorý vyjadruje naše miestne spoločenstvo – našu diecézu v jej jednote, znovu poukazuje na samého Ježiša Krista, živý oltár i kňaza súčasne. Z tejto katedrály si odnesieme sväté oleje, takže i sviatosti vysluhované v celej v našej diecéze pochádzajú z tohto jedného prameňa, a stávajú sa viditeľné ako ovocie smrti a Zmŕtvychvstania Ježiša Krista. V tom, čo sa dnes tu deje, v posvätení a prevzatí oleja, uskutočňuje sa to, čo predpovedajú slová žalmu: vyliatie svätého oleja na celé telo Cirkvi.
Preto by som chcel poďakovať všetkým, ktorí dnes tvoríte túto jednotu našej diecézy: Vám bratia kňazi, ale aj zasväteným i naším laickým bratom a sestrám, ktorí tvoríte miestnu cirkev a svojimi modlitbami a obeťami a mnohorakou činnosťou sa usilujte o jej životaschopnosť a naplnenie jej poslania.
Uvedomujeme si, že distribúcia svätých olejov je čímsi viac ako iba vonkajším transportom, ktorý v dnešných časoch možno vyriešiť aj inak. Je to vnútorný proces, v ktorom sa stávame služobníkmi života.
A preto tento deň zvláštnym spôsobom je sviatkom kňazov, pre ktorých je to celoživotnou úlohou, ktorých celý život je vlastne takým stálym vychádzaním z centra, aby olej pretekal cez mystické telo – Cirkev a aby to telo vzrastalo v sile, ktorá prichádza k nám od Pána, aby olej dávajúci život znovu premohol sucho každodennosti a oživil v nás radosť z našej služby, ktorá má svoj pôvod v Kristovi.
Ľudia veriaci i pochybujúci, či hľadajúci právom čakajú na toho, ktorý uveril pred nimi, pretože potrebujú niekoho, aby bolo možné znovu uveriť a aby oni znovu mali odvahu uveriť: že Boh, nás miluje až do mojej poslednej hodiny, a aj potom. Veď viera pochádza z počutia (fides ex auditu) učí sv. Pavol.
Pozrite! Francúzsky filozof 20. stor. Albert Camus sa pri jednej príležitosti vyjadril: „Nemám rád antiklerikálnych kňazov“ – on, antiklerikál (!). Teda filozof sa vyjadril, že hodnoverným je kňaz, ktorý je celkom oddaný svojmu povolaniu. Nechcel kohosi, kto akoby znižoval kurz seba a hovorí: „Neber to tak vážne, ja to tiež nežijem. Už patrím k tomu dnešnému svetu“. On hľadal človeka, ktorý je celkom a ktorý je „sebou“, a ktorý sa priznáva k tomu, kto je. Je to požiadavka, ktorú nám kladie nielen evanjelium, ale vlastne tento čas, ktorý spochybňuje kresťanské hodnoty.
Musíme mať znovu odvahu, aby sme sa vzdali tejto stratégie. My všetci, občas hráme túto hru, či koketujeme s týmto svetom (oblečením, názormi, štýlom života a hierarchiou hodnôt v ňom). Kňaz musí mať odvahu byť celkom autentický, odpovedať na alternatívu, ktorou je on sám, priznávať sa k tomu, bez výhrad.
Kto chce prezentovať„Ja“ Ježiša Krista, musí v neho veriť. A kto verí, ten sa modlí. A kto sa modlí, ten vyznáva vieru. A kto vyznáva vieru, ten ju aj žije. Preto buďme pastiermi, a nie nájomníkmi! Nie tými, ktorí vypočítavajú, koľko hodín zostane pre mňa a pre môj súkromný život. To robia iba tí, ktorí sú prinútení konať otrockú prácu, tí ktorí, pre ktorých povolanie je mimo ich života. Nezazlievame robotníkovi stojacemu pri továrenskom páse osem hodín, zdravotníckemu personálu, alebo iným pracujúcim v ťažkých oblastiach, že sa tešia na koniec pracovnej doby. Ale byť kňazom nie je čímsi, čo musíme prežívať ako povinnosť, či budovať mimo nášho skutočného života ako zárobkovú činnosť, to je sám život. A niet v ňom väčšej misie ako byť svedkom a nositeľom lásky Ježiša Krista.
Preto zvlášť v tomto Roku milosrdenstva musíme byť k sebe úprimní a hľadať cestu k našej konverzii. Iste všeobecne nemáme nič proti tomu, veď všetci sme hriešni! Ale stávame sa veľmi citliví a reagujeme alergicky, keď ide o to, aby sme povedali, že to ja sa vyznávam, že to moje činy vyžadujú odpustenie. Keď ich pomenujme a konkrétne označíme. Až vtedy je to skutočné obrátenie. To, že nevieme uznať, že stále potrebujeme obrátenie, premenu, či nedaj Bože netúžime po odpustení, často za to nesie pýcha a hlúpa sebaistota a tak sa stávame toxickí, nezmierení so sebou, so svetom i s Bohom, sme pozbavení radosti, a preto sme voči iným agresívni, pretože pôsobí v nás to neodpustené. Tak stále sme tým Petrom, ktorý si nedovoľuje umyť nohy. A predsa iba vtedy môžeme mať účasť na veľkonočných hodnotách, keď mu to dovolíme. V hnilobnom zápachu ideológii by mala byť naša viera, naša kňazská služba novou vôňou, ktorá vedie k prameňu života.
Keď budeme teraz obnovovať kňazské sľuby, prosím Vás, drahí bratia v kňazstve, aby sme to vykonali úprimne bez výhrad. Dovoľme Pánovi, v mene, ktorého konáme našu službu, lebo len v spojení s ním má naša služba zmysel. Prosím aj Vás všetkých, drahí bratia a sestry, ktorí tu reprezentujete celú diecézu, aby sme vo Vašej modlitbe a spolupráci s nami – duchovnými pastiermi – všetci napĺňali slová sv. Pavla, ktoré sú odkazom nielen dnešného dňa ale naplnením celého nášho kresťanského života: „Všade sme Kristovou vôňou“ (2 Kor 2, 15). Kiež sa tak stane ! Amen.
