Nitra (24. marca) Katedrálu – Baziliku svätého Emeráma na Nitrianskom hrade zaplnili na Zelený štvrtok predpoludním kňazi, rehoľníci, bohoslovci i laickí veriaci, aby sa zúčastnili Omše svätenia olejov. Predsedal jej nitriansky biskup Mons. Viliam Judák.
V homílii hovoril o oleji v súvislosti s osobou Ježiša Krista a s jednotou jeho Cirkvi. Už prvotná Cirkev našla, podľa jeho slov, v oleji istotu – podľa Žalmu 133: „Aké je dobré a milé, keď bratia žijú pospolu. Je to sťa vzácny olej na hlave, čo steká na bradu, na Áronovu bradu, čo steká na okraj jeho rúcha“. Rodiace sa kresťanstvo – podľa neho – tu našlo posolstvo na tému bratského spoločenstva aj jednoty Cirkvi, vyplývajúcej zo sviatostnej jednoty, ktorá pochádza od Ježiša Krista. „Ježiš je opravdivým Áronom a olej, ktorý z neho vychádza nie je už iba obrazom dokonalého života a krásy spoločenstva, ale je tým novým olejom a silou skutočného nového života Božieho Ducha, ktorý zakladá i tvorí bratskú jednotu Cirkvi, ktorá nás má všetkých spájať. A nemôže chýbať predovšetkým medzi nami, drahí bratia kňazi. Ale aj medzi kresťanmi vôbec. Týmto spôsobom sa stáva viditeľná moc Ducha Svätého, na ktorú poukazuje olej“, povedal nitriansky biskup. A pokračoval: „Táto svätá omša svätenia olejov z perspektívy toho najhlbšieho poslania je súčasne sviatkom Cirkvi a jej jednoty. Zhromaždení okolo oltára našej katedrály slávime Najsvätejšiu obetu Ježiša Krista. Tento jeden oltár, ktorý vyjadruje naše miestne spoločenstvo, našu diecézu v jej jednote, znova poukazuje na samého Ježiša Krista – živý Oltár i Kňaza i Obetu súčasne. Z tejto jednej katedrály si odnesieme sväté oleje, takže i sviatosti vysluhované v celej našej diecéze pochádzajú z tohto jediného prameňa, stávajú sa viditeľné ako ovocie smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. To, čo sa dnes tu deje – posvätenie a prevzatie olejov, uskutočňuje sa to, čo predpovedajú slová žalmu: Vyliatie svätého oleja na celé telo Cirkvi. Preto by som chcel poďakovať všetkým, ktorí dnes vytvárate túto jednotu našej diecézy. Vám, bratia kňazi, ktorí pracujete na jednotlivých postoch, najmä v pastorácii, aj mimo našej diecézy; zasväteným, rehoľným sestrám i našim laickým bratom a sestrám“. Biskup Viliam Judák ďalej pripomenul, že „distribúcia svätých olejov je čímsi viac ako iba vonkajším transportom, ktorý v dnešných časoch možno vyriešiť aj inak. Je to vnútorný proces, ktorým sa stávame služobníkmi života a preto tento deň zvláštnym spôsobom je sviatkom nás kňazov, pre ktorých je to celoživotnou úlohou, ktorých celý život je – či má byť – takým stálym vychádzaním z centra, od Krista, aby olej pretekal cez mystické telo – Cirkev – a aby toto telo vzrastalo v sile, ktorá prichádza k nám od Pána. Aby olej, dávajúci život, znovu premohol sucho každodennosti a oživil v nás radosť z našej túžby, ktorá má svoj pôvod v ňom“. Hlavný celebrant podčiarkol, že veriaci, pochybujúci i hľadajúci právom čakajú od kňaza toho človeka, ktorý uveril pred nimi. „Pretože potrebujú niekoho, aby bolo možné znovu uveriť. A aby oni znovu mali odvahu uveriť aj v dnešnom svete pri množstve názorov, že Boh nás miluje do poslednej hodiny, ba aj potom“. Upozornil na nebezpečenstvo koketovania kňazov s týmto svetom, či už oblečením, rečami, názormi, hierarchiou hodnôt alebo spôsobom života. „Kňaz však musí mať odvahu byť celkom autentický. (…) Kto chce prezentovať Ježiša Krista, musí v neho veriť. A kto verí, ten sa modlí. A kto sa modlí, ten vyznáva vieru. A kto vyznáva vieru, ten ju aj žije. Preto buďme pastiermi a nie nájomníkmi. Nie tými, ktorí azda vypočítavajú , koľko hodín zostane ešte pre mňa, pre môj súkromný život. To robia iba tí, ktorí sú prinútení konať otrockú prácu, pre ktorých povolanie je mimo ich života. Naozaj nemôžeme zazlievať robotníkovi, ktorý stojí pri páse osem hodín alebo za pultom alebo našim zdravotným sestrám, personálu, ošetrovateľkám, ktorí sa tešia, že skončí smena. Ale byť kňazom nie je čímsi, čo musíme prežívať ako povinnosť, či budovať mimo nášho skutočného života ako zárobkovú činnosť. To je sám život. A niet v ňom väčšej miery, misie, ako byť svedkom a pravým nositeľom lásky Ježiša Krista“, dodal biskup.
V súvislosti s Rokom milosrdenstva povzbudil kňazov k hľadaniu cesty k osobnej konverzii. Povedal: „Iste, všeobecne nemáme nič proti tomu, veď všetci sme hriešni. Ale stávame sa veľmi citliví a reagujeme alergicky, keď ide o to, aby sme povedali, že to ja sa vyznávam, že to je môj hriech, to sú moje činy, ktoré vyžadujú odpustenie. Až vtedy je to skutočné obrátenie, keď ich pomenujeme pravým menom, keď budeme odstraňovať naše zlozvyky, našu pohodlnosť či iné neduhy, ktoré sami najlepšie poznáme. To, že nevieme uznať, že stále potrebujeme obrátenie, premenu, či nedaj Bože, ani netúžime po odpustení, často za to zodpovedá pýcha a mnohokrát aj hlúpa sebaistota. A tak sa stávame toxickí, nezmierení so sebou, so svetom, s Bohom. Sme pozbavení radosti, a preto sa stávame niekedy aj agresívni, pretože pôsobí v nás to neodpustené. Tak sme akoby stále Petrom, ktorý nedovoľuje Ježišovi, aby mu umyl nohy, a predsa iba vtedy môžeme mať účasť na veľkonočných hodnotách, keď to Ježišovi dovolíme“, zdôraznil na záver homílie nitriansky biskup.
Celé znenie homílie TU
Počas svätej omše si kňazi obnovili svoje kňazské sľuby, biskup posvätil krizmu a požehnal olej na pomazanie chorých a olej katechumenov.
Po svätej omši prítomní kňazi, ešte predtým ako odišli do svojich farností, využili čas na osobné stretnutie s biskupom i medzi sebou.
V Nitrianskej diecéze býva približne pol milióna katolíckych veriacich, v pastorácii je pre nich k dispozícii tristoštyridsať kňazov v dvesto farnostiach (tristo je diecéznych kňazov a štyridsať rehoľných). Nitrianske biskupstvo má každoročne vysvätených štyroch až piatich novokňazov.
Miroslav Lyko, hovorca Nitrianskeho biskupstva
