Drahí bratia a sestry, milí smútiaci.
Mnohokrát si kladieme otázku o zmysle života, o jeho prúdení, o jeho zavŕšení i naplnení. Ľudský život má začiatok a priebeh, so svojimi etapami a cieľom. Základ nášho života chápaného ako cesta spočíva v tom, že človek je bytie v čase, je dynamickou realitou, ktorá sa kontinuálne stáva. Iba na konci sa bude vedieť, kým je v skutočnosti človek.
Každý človek sa ocitá na rázcestí, v nutnosti rozhodnúť sa a vybrať správny smer, ako to vyjadruje aj starozákonná kniha proroka Micheáša: „Človeče, bolo ti povedané, čo je dobré a čo Pán od teba žiada: Praktizovať spravodlivosť, milovať nábožnosť, kráčať pokorne so svojím Bohom“ (Mich 6,8). Nasledovať Božiu cestu, znamená zrovnať sa s Božou logikou. V tomto zmysle Sväté písmo kladie pred človeka dve cesty: cestu dobra a cestu zla (Dt 30, 15). Teda život je voľba. Boh sa však neuspokojuje len s akousi všeobecnou morálkou, ale žiada, aby sa postupne prechádzali jeho cesty, často zneisťujúce: „Vaše cesty nie sú mojimi cestami“ (Iz 55,8). Presahujúc ľudské očakávania, cesta Božia sa dá popísať ako „exodus“. Kresťanstvo samo je nazvané „novou cestou“ (porov. Sk 2,28;), ktorá žiada obrátenie, vieru a nasledovanie. Nakoniec Kristus sám je „cestou“, ktorá vedie k Otcovi, kde je veľa príbytkov, ktoré nám odchádza po splnení svojej spasiteľskej úlohy, pripraviť (porov. Jn 14,2).
Zvlášť si dávame otázku o zmysle života pri pohľade na bohatosť života ľudí, ktorí ho vedia naplniť niečím mimoriadnym, ktorí sa vypracovali k niečomu veľkému, či získali majstrovstvo v tej-ktorej oblasti.
Platí to aj v prípade vzácneho človeka, s ktorým sa lúčime, a ktorého celá jeho ľudská, kňazská, strastiplná, pracovitá, heroická životná dráha – život na niekoľko románov – je svedectvom o tom, čím môže byť človek vo svojej slobodnej a zodpovednej voľbe aj v časoch neslobody a neľudského poníženia: Možno ho zbaviť pozemskej slobody, ale nemožno ho, tohto človeka pevného vo viere, žijúceho v pravde, napokon k ničomu prinútiť: nemožno ho prinútiť, aby odvolal, poprel, zlyhal, či, aby sa nechal svojvoľne unášať prúdom ideológie tej-ktorej doby. Áno on je „človek medzi ľuďmi“ – ako hovorí zo srdca veľký slovenský básnik Milan Rúfus, ktorý v tomto duchu pokračuje: „Neobyčajný vo svojej skromnosti a napriek tej neobyčajnosti skromný. Žijúci dôkaz toho, že skutočná veľkosť nepotrebuje šum slávy okolo seba. Nevyhľadáva ju, ani pred ňou neuteká, pretože mu je ľahostajná… Jednoduchý, múdry robotník viery. Syn garbiara, ako Kristovi najbližší boli ľudia práce – rybári. Jeho tvár, sebe i nám tak trochu skrytá za sklami okuliarov, navodzuje vo mne alúziu na blahoslavenstvo tichých… Ak viera má, podobne ako drahokamy, stupnicu pevnosti, tak toto je diamant. A paradoxná mäkkosť jeho pevnosti a pevnosť jeho lásky sú erbovými znakmi tohto človeka. Človek medzi ľuďmi.“
Keď sa usilujeme porozumieť životnej ceste tohto vzácneho človeka, nevdojak mi prichádza pred oči originálny pohľad na tajomstvo života francúzskeho náboženského spisovateľa, François Mauriac-a. Spomína si aj v pokročilom veku, že ako chlapec mal sen. V ňom sa videl, ako hľadá prameň potoka, ktorý tiekol okolo rodičovského domu. Nikdy ho však napriek námahe nedosiahol.
Spisovateľ bol toho názoru, že pre väčšinu ľudí znamená život vzďaľovanie sa od prameňa. To nás privádza k predstave širokého prúdu más. Kam vedie ich cesta? Často do bludiska a rezignácie, kde človek presne nevie, čo si ma počať sám so sebou a kde stráca zmysel života; radosť z bytia. To však nie je bez nebezpečenstva, lebo čím viac sa prúd vzďaľuje od prameňa, tým je jeho voda kalnejšia a nepriehľadnejšia. Z toho vyplýva otázka: ako nájdeme cestu späť k prameňu? Je známe, že existuje veľa možností, ktoré by nás tam mohli zaviesť. Avšak orientácia na nich je veľmi riskantná a úspech neistý. Predsa však jestvuje možnosť, ktorá nás celkom iste privedie k cieľu: je to cesta proti prúdu: cesta veľmi namáhavá a nepopulárna. To dosvedčí každý z nás, kto sa ocitol hoci len jedenkrát so svojím názorom, štýlom života, či presvedčením na druhej strane tábora. O koľko ťažšie to bolo v živote Jána Chryzostoma kardinála Korca. On totiž celým svojím životným smerovaním nepredstavuje výpoveď náhodného svedka ani nestranného pozorovateľa neľahkých udalostí, ktoré prešli v uplynulých desaťročiach Európou a objavili sa na dejinnej ceste Cirkvi i spoločnosti.
Na jeho životnej ceste, skôr akoby na ňu nastúpil, prebiehali – pred jeho zrakom – vážne spoločenské metamorfózy s tragickými osobnými (v podobe znemožnenia rehoľnej formácie vtedajším režimom, hrubým zastrašovaním, špicľovaním, odsúdením…, a mnohých ďalších, o ktorých vie azda len Všemohúci Boh) a tiež spoločenskými dôsledkami, ktoré ho nepokorili, čo svedčí o jeho vernosti a vnútornej sile.
Tak ako v evanjeliách nachádzame množstvo paradoxov, tak sa môžeme s nimi stretnúť aj v jeho živote. Avšak vieru a pečať biskupskej konsekrácie mu nemohol nikto vziať: Preto „biskup v monterkách“, ako ho nazvala západná tlač, keď u nás bol pokladaný za vlastizradcu. Biskup pôsobiaci najmä medzi vysokoškolákmi a intelektuálmi, rovnako ľudsky, keď sa rozprával s babkou z posledného lazu. Zároveň bohato literárne činný.
Ak sa na to pozeráme len ľudskými očami, Aký je teda zmysel nášho úsilia Je to ľudsky pochopiteľné? Kardinál Korec sa vyjadril k svojej podivuhodnej životnej ceste slovami: „Ľudsky som vkročil do tmy a nevedel som, čo bude o týždeň, o mesiac, o rok. Od štácie k štácii. Ľudsky v tom bolo mnoho neistoty. Ale koniec ako taký nebol pre mňa neistotou. Veriaci človek nekráča k neistému koncu. Sprevádzaný Božou prítomnosťou kráča k cieľu podľa slov: „Kto verí vo mňa, má život večný.“ Tak to tiež vyznal jeho súčasník a spriaznená duša MUDr. Pavol Strauss: „Zmysel nášho bytia nie je zdravie, ani sila, ale naše dovŕšenie v sebe i mimo nás –naša spása.“
Vo svojom testamente otec kardinál uvádza: „Z Božieho daru a milosti usiloval som sa žiť, pracovať a pôsobiť v duchu viery… Za všetko dobré ďakujem tejto darovanej viere, ktorú som si rozvíjal úctou a prosbami k Matke Božej, Matke jednej, svätej, katolíckej a apoštolskej Cirkvi, v ktorej som sa usiloval byť vždy verným každému nástupcovi sv. Petra ako Skale. Túto oddanosť viery som sa usiloval prejavovať životom i v nútenom civilnom živote v prenasledovaní, v továrňach, vo väzení, v postavení biskupa najprv skrytej Cirkvi, od roku 1951 do roku 1989, potom ako nitriansky diecézny biskup do roku 2005 v úrade, odvtedy ako emeritný biskup. Za svoje postoje viery vďačím povolaniu do Spoločnosti Ježišovej, ktorej duchom som sa usiloval žiť od roku 1939. Svoje presvedčenie viery som šíril apoštolátom a vkladal som ho aj do svojich početných kníh, v ktorých je vyjadrený môj duchovný testament i odkaz pre slovenský národ. To isté je vyjadrené aj v mnohých mojich článkoch a prejavoch, ktorých písomné znenie je uložené v mojom archíve… Modlím sa za svojich príbuzných, za všetkých s ktorými som v živote spolupracoval ako s jednotlivcami tak s hnutiami – detí, rodín, zvlášť s Rodinou Nepoškvrnenej. Ďakujem Pánu Bohu za všetkých, ktorých som tajne alebo verejne vysvätil, za Kristových kňazov, zvlášť synov Don Bosca. Modlím sa za seminár sv. Gorazda, za nitrianskych kňazov a veriacich, za celú cirkev na Slovensku, za veriacich iných cirkví, s ktorými nás spája tá istá sviatosť krstu. Modlím sa za všetkých, ktorí veria vo Všemohúceho. A modlím sa i za neveriacich a hľadajúcich…
V nádeji na stretnutie s láskavým a milosrdným Pánom a na naše spoločné stretnutie s Ním, prosím o modlitby, aby som dobre dokončil svoj tunajší život v dôverujúcej viere a láske. Salve Regina, Mater miseriocordiae …“
Bratia a sestry, keď si aj pri tejto príležitosti uvedomuje, že biskupi nie sú vlastníkmi evanjeliového posolstva, ale „manuducentes“ – tí, čo ponúkajú svoju ruku a svoj hlas, aby sa posolstvo dostalo k druhým. Je tu obsah, ktorý sa má odovzdávať, obsah, ktorý nie je náš, ktorý sa svojvoľne neprispôsobuje, ale ktorý nás pozýva prispôsobiť našu vôľu zákonom Božej vôle. Z tohto hľadiska sa to otcovi kardinálovi podarilo.
Patrí mu naša úcta a hlboká vďaka, ktorú chcem osobne, aj ako môjmu svätiteľovi a nehodnému nástupcovi, aj za celú našu Nitriansku diecézu z hĺbky srdca, aj v tejto chvíli, vyjadriť.
On bol darom pre nás všetkých: pre Cirkev, pre národ, pre spoločenstvo ľudí i jednotlivcov, veď tak sa modlíme: „Tvoja dobrota Pane voči nemu je dôkazom, že miluješ aj nás.“
Nie nechceme idealizovať, či kanonizovať v tejto chvíli, veď aj náš zosnulý sa musel boriť, ako každý so životom a jeho slabosťami, ale môžeme so Svätým Otcom Františkom povedať: „Svätí nie sú hrdinovia, ale hriešnici, ktorí nasledujú Ježiša na ceste pokory a kríža, a tak sa ním nechajú posväcovať, pretože nikto sa neposväcuje sám.“
Áno, naplnený život, v každej jeho etape. Život, ktorý bol v duchu dnešného evanjelia, prípravou na stretnutie s Pánom. „Žiarivé dni – neplačme nad tým, že sa pominuli, ale usmievajme sa nad tým, že boli“ – tento výrok bengálskeho básnika a filozofa Rabindranatha Thákura môže byť vyjadrením našej viery vo večný život.
Naozaj, Božia milosť nám umožňuje písať „piate evanjelium“. Ona z každého ľudského života utvára samostatnú a jedinečnú kapitolu Ide tu predovšetkým o živé svedectvo. Nášmu otcovi kardinálovi sa dostalo milosti nielen Božie slovo vyznávať, ale zaň aj trpieť. Ľudsky môžeme povedať: obstál.
Nech to slúži k nášmu povzbudeniu aj k nasledovaniu konať podobne! Nádejam sa, že jeho životná múdrosť vložená aj do desiatok kníh, jeho skryté obety a tiché modlitby budú posilou i orientáciou do budúcnosti pre dobro našej starobylej diecézy, Cirkvi na Slovensku i vo svete.
Určite je však potrebné, aby sme sa učili z jeho prebohatej životnej skúsenosti, utrpenia, súdov a väzenia, múdrosti, statočnosti, viery v Boha, ľudskej blízkosti, vzdelanosti, jeho literatúry, dejín, teológie, filozofie, najmä otvorenosti a tolerantnej, inteligentnej a kultúrnej slovenskosti.
Nášmu zosnulému, ktorého pomenovali, ešte za života, že je „Defensor fidei, patriae, hominis“ – Obranca viery, vlasti a človeka. (R. Kaliský) i toto jeho svedectvo utrpenia, nech Pán odmení odmenou najvyššou. Odvolávam sa na slová Pána Ježiša, ktoré sme dnes počuli: „Blahoslavení sluhovia, ktorých Pán nájde bdieť. Veru hovorím vám: Opáše sa, posadí ich k stolu a bude ich obsluhovať“ (Lk 12, 37). Kiež sa to, prosíme, naplní v plnosti, aj na otcovi kardinálovi! Amen.
