| Kategória: Najdôležitejšie informácie
V Bratislave sa v nedeľu 20. septembra 2015 konal druhý Národný pochod za život. Medzi tisíckami prítomných bolo aj veľa obyvateľov Nitry a Nitrianskeho biskupstva. Cieľom pochodu bolo verejným spôsobom vyjadriť túžbu a žiadosť po spoločenskej zmene, ktorá by sa prejavila v ochrane života každého človeka. Hlavným organizátorom podujatia bola Konferencia biskupov Slovenska.
VIDEO TU
CELÁ HOMÍLIA TU
Kým sa účastníci Národného pochodu za život stretli v uliciach hlavného mesta, zúčastnili sa po jednotlivých diecézach v určených kostoloch. Pre veriacich Nitrianskej diecézy celebroval svätú omšu v Kostole svätého Jána z Mathy (tzv. Trojička) ich biskup Mons. Viliam Judák. V homílii pripomenul, že „naše dnešné stretnutie Národný pochod za život sa nesie v duchu radosti zo života“. Poukázal však na niektoré názory časti verejnosti: „Začalo sa nám kresťanom vyčítať, že máme nedostatok citu. Nie však k Bohu, ale k blížnemu. Kresťanstvo vraj nedopraje spoločnosti rovnosť medzi mužmi a ženami. Nie je dosť citlivé na násilie na ženách. Šíri sa strach pred homosexualitou a nemá dostatok porozumenia pre takýto životný štýl. Ale aj ďalšie výčitky: Vnucujú ochranu života nenarodených, pričom nerešpektujú právo žien na voľbu. Podobne vnucujú život trpiacemu, keď chce radšej zomrieť – a vtedy sa apeluje na slobodu pacienta odmietnuť osvedčenú terapiu a najnovšie vydierať deťmi, keď nesmú byť týrané, majú právo na výber svojej sexuálnej orientácie – teda odmieta hranice potrebné na výchovu k zodpovednosti. Mohli by sme ísť ďalej“. A biskup Viliam Judák pokračoval: „Keďže zdravý rozum nejde proti prirodzenému poriadku, potrebné je k tomu vybičovať i city, zahrať divadlo o obeti, lebo vtedy ľudské rácio podľahne návalu citu spravodlivosti. (…) Naozaj, v niektorých krajinách, a nie tak ďaleko od nás, ľudia krvácajú a fyzicky trpia či zomierajú, osobitne kresťania, a sme k tomu apatickí, alebo sa staviame odmietavo. My bojujeme proti rodovej diskriminácii v jazyku. Na túto agendu tečú milióny eur či dolárov, ktoré by sme mohli na prvom mieste inak využiť, aby sme zachránili život. Zdravé rácio sa v spoločnosti vytráca, ale pestuje sa úzkostlivo chorý cit pre gender, ale necitlivo vzdelanému dieťaťu. Cit pre týrané ženy, ale necitlivosť k materstvu, cit pre slobodu voľby, ale necitlivosť k opačnému názoru. Vyžaduje sa rešpekt k inakosti, ale nedodržiava sa ani základná úcta k rovnakému. Žiaľ, veda a jej výsledky akoby sa sklonila pred mocou a peniazmi. Často sa aj v mene vedy obhajuje to, čo je proti rozumu. Človek, ľudstvo, sa už mnohokrát presvedčilo, ale žiaľ nepoučilo, že život možno rozvíjať len na hlbokej pravde o svete, o živote, o človeku. Len ak vieme, že človek je posvätná bytosť, že nad ním stojí Boh, že mu určil veľký cieľ naveky, len vtedy môžeme hľadieť na človeka s úctou. Len vtedy ho môžeme s láskou vychovávať, chrániť, zápasiť o spravodlivosť pre neho, ba hľadieť s úctou ešte aj na jeho mŕtve telo. Bez tejto pravdy o človeku panuje chaos. Bez tejto pravdy považujú človeka za oživenú hmotu a za vyvinutú opicu“. Nitriansky biskup sa však v ďalšej časti homílie vrátil k téme radosti. „Avšak dnes sme pozvaní, aby sme sa tešili zo života. Opäť sa pýtam: Dá sa to vôbec? Môže nám niekto prikázať, aby sme sa radovali zo života, aby sme boli šťastní? (…) Sme rozpačití, ako sa to vlastne máme radovať“. Hlavný celebrant ako príklad uviedol udalosť o narodení Ježiša Krista, zvesť anjela: Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude patriť všetkým ľuďom. „Naozaj, Boží Syn sa svojim vtelením istým spôsobom zjednotil s každým z nás, s každým človekom. A to je najväčší dôvod na radosť, že sme bratmi a sestrami Ježiša Krista, domácimi Pána Boha so všetkým, čo k tomu patrí, aj s našim dedičstvom večnosti. Musíme však úprimne priznať, že každodenný život (…) nás unavuje a oberá nás o základný typ radosti a radostného posolstva. (…) Bráňme sa predstave, aby Cirkev, ako loď brázdila svetovým morom ako raketový krížnik, pripravená strieľať do všetkého, čo nie je v jej štýle, ktorá má všetky ďalekohľady a strelné zbrane zamerané na to, čo je negatívne, čo pláva na vlnách tohto sveta. Bojím sa takej vízie Cirkvi, lebo tam nevejú žiadne radostné vlajky. Úloha Cirkvi je iná“. A spresnil: „Pozostáva v tom, že ľuďom treba pomáhať znovu nájsť pramene stratenej radosti. (…) My všetci vieme, že Cirkev, a teda aj my ktorí do nej patríme, rešpektujeme a máme v úcte aj iné názory ako Cirkev hlása. Ale keď ide o primárne hodnoty, nemôžeme mlčať. Úloha Cirkvi je: Iďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium. A učte ich zachovať všetko, čo som vám povedal. Vzájomné porozumenie, úcta a ocenenie odlišnosti druhých, zahŕňa aj pomoc kedykoľvek a kdekoľvek ju druhí potrebujú. Kto chce účinne pomáhať musí na jednej strane chápať a spolucítiť a nebojme sa povedať, že aj milovať“. Ako príklad uviedol evanjeliové podobenstvo O milosrdnom Samaritánovi, ktorý pomáha človeku v krajnej biede, hoci sú obaja nábožensky znepriatelení. „Podobenstvo poukazuje, že k podstate spriateleného života patrí aj bratsky a pokojný svet. Aj v každodennom živote máme veľa príležitostí konať v prospech aj pre dobro zachovania pokoja, azda nie vždy na medzinárodnej úrovni, ale v medziľudských vzťahoch. Každodenný život nám dáva k tomu veľa možností, aby sme videli okolo seba aj trpiacich jednotlivcov i rodiny, ktoré sa nachádzajú v sociálnom i duchovnom nedostatku“. Biskup Viliam Judák sa v homílii dotkol aj ďalšej aktuálnej témy, ktorá súvisí s úctou k ľudskému životu: „Ale aby sme boli otvorení aj pomoci, či možnej pomoci ľuďom – cudzincom, ktorí budú v našej vlasti hľadať nový domov. Mali by sme na nich už teraz – ak už sa inak nedá – myslieť v modlitbe a pripraviť svoje srdce na ich prijatie a usilovať sa pozitívnom zmysle pripraviť aj naše okolie“. Na záver svojho príhovoru povzbudil prítomných k ohlasovaniu radosti: „Boh je Bohom radosti. A ak je kresťanstvo náboženstvo radosti je to v podstate preto, že dáva kresťanovi podiel na radosti, ktorá prebýva v Božej Trojici. (…) Radosť si vyžaduje ohlasovanie. Preto môže platiť v každom čase. Všetci ľudia sa stanú bratmi a sestrami, kde sa šíri pravá radosť, pretože radosť je usmiatou modlitbou alebo (…) plnohodnotným kresťanstvom. Cirkev si uvedomuje, že ľudský život od jeho počatia až po jeho prirodzené ukončenie, ale aj rodina a manželstvo boli a sú jedným z najcennejších bohatstiev ľudstva. Preto chceme dnes nielen o tom uvažovať a sa modliť, upozorňovať na tieto hodnoty, ale chceme, aby tento hlas počuli aj tí, ktorí tvoria zákony a určujú chod spoločnosti. Preto je potrebné, aby sme išli aj do ulíc. Pokojne, s modlitbou, s radosťou“.
Po svätej omši sa prítomní presunuli na bratislavské námestia, aby svojou prítomnosťou podporili kresťanské hodnoty súvisiace s ľudským životom.
Miroslav Lyko, hovorca Nitrianskeho biskupstva
