Kresťanské Vianoce a ich zmysel a význam

Na Vianoce kresťania slávia narodenie Ježiša Krista. Sú to sviatky, kedy veriaci kresťan vyznáva azda najintenzívnejšie vyznáva: „Verím v jedného Pána Ježiša Krista, jednorodeného Syna Božieho, zrodeného z Otca pred všetkými vekmi; Boha z Boha, Svetlo zo Svetla, pravého Boha z Boha pravého, splodeného, nie stvoreného, jednej podstaty s Otcom: skrze neho bolo všetko stvorené. On pre nás ľudí a pre našu spásu zostúpil z nebies. A mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny a stal sa človekom.“ Je to teda deň, kedy si veriaci kresťania pripomínajú historický okamih narodenia vteleného večného Slova, Božieho vtelenia, sviatky vykúpenia, pokoja a lásky. Presný dátum narodenia Pána známy nie je. Slávenie 25. decembra ako dňa narodenia Ježiša Krista je doložené po prvý raz z roku 336 v Ríme. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).

UTOROK 24. decembra: Večer a Omša na vigíliu

Vo všetkých omšiach, ktoré sa budú sláviť večer, v noci a vo dne na Slávnosť Narodenia Pána sa pri slovách „a mocou Ducha Svätého vzal si telo z Márie Panny…“ (alebo: „ktorý sa počal z Ducha Svätého a narodil sa z Márie Panny…“) pokľakne na jedno koleno, keď sa Krédo recituje; na dve kolená, keď sa spieva. Tento deň bude oficiálny začiatok Jubilejného roka 2025 otvorením Svätej brány v  Bazilike sv. Petra vo Vatikáne. O 19:00 hodine ju slávnostne otvorí pápež František, čím sa začína riadne jubileum (bula Spes non confundit pápeža Františka o vyhlásení riadneho jubilea roku 2025, bod 6).

STREDA 25. decembra. SLÁVNOSŤ NARODENIA PÁNA – VIANOCE. Prikázaný sviatok.

Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia – prvý záznam je z Ríma z r. 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra.

Interpretácia vzniku tohto dátumu

25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Ďalšou z interpretácií stanovenia dátumu Vianoc je dejinne – náboženská hypotéza, ktorá hovorí o christianizácii a novej kresťanskej interpretácii rímskeho sviatku narodenia Slnka. Podľa nej kresťania pôvodne pohanský sviatok Natalis Solis invicti použili a nanovo ho interpretovali v kresťanskom duchu. Rímski kresťania tento štátny sviatok Slnka začali sláviť ako vlastný sviatok narodenia Krista – Slnka na základe biblických citátov. Kristus je tiež nazývaný napríklad Slnko spravodlivosti – Sol iustitiae alebo Lux Mundi – Svetlo sveta. Tento dátum bol všeobecne prijatý a veľmi rýchlo sa ujal. Sv. Ján Zlatoústy (347 – 407) vo svojej kázni prednesenej v r. 386 v Antiochii argumentuje, že rozhodnutie sláviť Božie narodenie 25. decembra je správne a bolo potvrdené rýchlym prijatím tohto sviatku v celom kresťanskom svete od Trácie po Cádiz. Od 6. storočia na slávnosť Narodenia Pána kňaz celebruje tri sväté omše: omšu v noci (tzv. polnočná); omšu na úsvite (tzv. pastiersku) a omšu vo dne. V Ríme pápež zvykol slúžiť polnočnú omšu v Bazilike Panny Márie Snežnej (Santa Maria Maggiore) pri jasličkách, rannú v gréckom Chráme sv. Anastázie a slávnostnú dennú v Bazilike sv. Petra. Pápež Benedikt XIV. (1740 – 1758) pripisoval týmto trom svätým omšiam symboliku trojakého zrodenia Ježiša Krista: od večnosti v lone Nebeského Otca, telesne a v čase z Panny Márie v Betleheme a duchovne v našich srdciach. Ježiš sa narodil v Betleheme (hebr. Dom chleba). Je to mesto asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, rodisko kráľa Dávida. Sem prišiel kvôli sčítaniu obyvateľstva Jozef z Nazaretu so svojou snúbenicou Máriou a tu (podľa tradície v jaskyni za mestom) sa narodil Ježiš. Vo Vianočnom období Cirkev slávi tajomstvo Zjavenia Pána: jeho skromného narodenia v Betleheme, zvestovaného pastierom, prvotine Izraela, ktorá prijme Spasiteľa; zjavenia sa mudrcom od východu, prvotine pohanov, ktorí v novonarodenom Ježišovi poznávajú Krista Mesiáša a klaňajú sa mu. Vianočné obdobie  pokračuje aj po ôsmich dňoch a končí sa nedeľou po Zjavení Pána nedeľou Krstu Pána, v tomto liturgickom roku to bude Tretia nedeľa po Narodení Pána 12. januára 2025.

NEDEĽA 29. decembra. PIATY DEŇ V OKTÁVE NARODENIA PÁNA- PRVÁ NEDEĽA PO NARODENÍ PÁNA 31. decembra SVÄTEJ RODINY JEŽIŠA, MÁRIE A JOZEFA

V tento deň budú sláviť diecézni biskupi vo všetkých katedrálach a konkatedrálach svätú Eucharistiu na slávnostné otvorenie Jubilejného roka 2025 v partikulárnych cirkvách (bula Spes non confundit pápeža Františka o vyhlásení riadneho jubilea roku 2025, bod 6).

STREDA 1. januára 2025. OKTÁVA NARODENIA PÁNA PANNY MÁRIE BOHORODIČKY. Prikázaný sviatok

Podľa záznamu v evanjeliu sv. Lukáša osem dní po narodení „obrezali chlapčeka a dali mu meno Ježiš“ (Lk 2, 21). Túto udalosť si pripomínala Cirkev v dvoch sviatkoch: sviatok Obrezania Pána, ktorý sa už od 6. storočia tradične slávil 1. januára a sviatok Mena Ježiš, ktorý sa slávil v nedeľu medzi 1. a 6. januárom, alebo – keď v tomto rozmedzí nedeľa nebola – 2. januára. Sviatok Mena Ježiš bol veľmi populárny vo františkánskych komunitách už od polovice 14. storočia a jeho horlivým šíriteľom bol sv. Bernardín Sienský (1380 – 1444). Od 15. storočia sa slávil lokálne vo viacerých diecézach v Belgicku, Nemecku a vo Veľkej Británii. Jeho svätenie s platnosťou pre celú Cirkev zaviedol pápež Inocent XIII. v r. 1721.

Ôsmy deň po Vianociach bol až donedávna známy ako sviatok Obrezania Pána. Pôvodne to však bol mariánsky sviatok, ako o tom svedčili vlastné modlitby (propria) pri sv. omši a pri liturgii hodín, v ktorých Cirkev vyzdvihovala a odvolávala sa na zásluhy Panny Márie. V Ríme sa tento sviatok slávil od 7. storočia a hlavné bohoslužby sa odbavovali v chráme Santa Maria Antica, ktorý dal postaviť pápež Ján VII. (701 – 707), pôvodom Grék a vyznaním „služobník Panny Márie“.
Pri reforme cirkevného kalendára v r. 1969 sa tieto dva sviatky nahradili Slávnosťou Panny Márie Bohorodičky, ktorou si Cirkev pripomína dôležitú úlohu Márie v ekonómii spásy ako Matky Syna Božieho a jej vyhlásenie za Bohorodičku (Theotokos) na Treťom ekumenickom koncile v Efeze (r. 431). Je oslavou materstva Panny Márie a téma bohoslužby dňa je vyjadrená slovami sv. Pavla „Keď prišla plnosť času, Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy…“ (Gal 4,4). Takto sa z tohto sviatku Pána stal sviatok Panny Márie.
Bohorodička (gr. Theotokos, lat. Deipara) – titul, ktorým prvotná Cirkev poctila Pannu Máriu na konci 3. storočia. Vyjadruje sa ním skutočnosť, že Mária bola matkou Božieho Syna nielen ako človeka, ale aj ako pravého Boha. V 5. storočí sa v Cirkvi vyskytli pochybnosti o teologickej správnosti tohto titulu. Koncil v Efeze r. 431 odsúdil tento bludný názor a vyhlásil dogmu, že Panne Márii ako matke Bohočloveka Ježiša Krista názov Bohorodička právom patrí.

Tento deň  je zároveň 58. SVETOVÝ DEŇ POKOJA, ktorý zaviedol sv. Pavol VI. v roku 1967. V tento deň je vhodné vyprosovať mier a pokoj vo svete pri omši, eucharistickej adorácii alebo pobožnostiach a iných modlitbách.

PONDELOK 6. januára. ZJAVENIE PÁNA (ľudovo nazývaný TRAJA KRÁLI) Prikázaný sviatok
Na Východe už od 3. storočia bol 6. január sviatkom Zjavenia Pána (Epifánia). Cirkev si v ňom pripomínala „tri zázraky“: príchod mudrcov z Východu, Ježišov krst a jeho prvý zázrak v Káne Galilejskej. V 4. storočí sa tento sviatok rozšíril aj na Západe, kde liturgia a čítania kládli dôraz predovšetkým na poklonu mudrcov z Východu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Kult „Troch kráľov“ bol v stredoveku veľmi rozšírený. Ich údajné relikvie sa uchovávali v Miláne, odkiaľ ich cisár Fridrich Barbarossa (1155 – 1190) odniesol do Kolína nad Rýnom, kde boli uložené v katedrále. Počas tohto sviatku sa posväcujú domy, pričom nad dvere kňaz píše podľa aktuálneho roku výraz v tvare 20-C+M+B-25 (Christus mansionem benedicat – Kristus nech žehná tento dom). Toto sa však často chybne vysvetľuje ako 20-G+M+B-24 podľa začiatočných písmen údajných mien troch kráľov. Zjavenie Pána je zjavením Ježiša Krista ako Mesiáša Izraela, Božieho Syna a Spasiteľa sveta. Spolu s Ježišovým krstom v Jordáne a so svadbou v Káne sa slávi poklona Ježišovi zo strany „mudrcov“, ktorí prišli z Východu. V týchto mudrcoch, ktorí sú predstaviteľmi okolitých pohanských náboženstiev, evanjelium vidí prvotiny národov, ktoré prijímajú dobrú zvesť o spáse skrze vtelenie. Príchod mudrcov do Jeruzalema s cieľom pokloniť sa židovskému kráľovi ukazuje, že v mesiášskom svetle Dávidovej hviezdy hľadajú v Izraeli toho, ktorý bude kráľom národov. Ich príchod znamená, že pohania môžu objaviť Ježiša a klaňať sa mu ako Božiemu Synovi a Spasiteľovi sveta, len ak sa obrátia k Židom a príjmu od nich mesiášske prisľúbenie, ako sa nachádza v Starom zákone. Zjavenie Pána zvestuje, že všetky národy vstupujú do rodiny patriarchov a nadobúdajú „výsady vyvoleného ľudu“. (KKC 528)

OHLÁSENIE DÁTUMU VEĽKEJ NOCI A POHYBLIVÝCH SVIATKOV:

Na slávnosť Zjavenia Pána po evanjeliu diakon (alebo sám kňaz), prípadne aj spevák, môže podľa pradávnej tradície Cirkvi ohlásiť z ambóny  deň Veľkej noci a pohyblivých sviatkov. V rytmoch a striedaní času  si pripomíname a prežívame tajomstvá spásy. Centrom celého liturgického roka  je posvätné Trojdnie ukrižovaného, pochovaného a vzkrieseného Pána, ktoré vrcholí v nedeľu na Veľkú noc – v tomto roku 20. apríla. V každú nedeľu, ktorá je Veľkou nocou týždňa, svätá Cirkev sprítomňuje  túto veľkú udalosť spásy,  v ktorej Kristus premohol hriech a smrť.  Z Veľkej noci pramenia všetky sväté dni:  začiatok Pôstneho obdobia  – Popolcová streda 5. marca,  Nanebovstúpenie Pána 29. mája,  Zoslanie Ducha Svätého 8.júna,  Prvá adventná nedeľa 30. novembra.  Aj na sviatky svätej Božej Matky, apoštolov a svätých  i pri Spomienke na všetkých verných zosnulých  Cirkev putujúca na zemi  ohlasuje Veľkú noc svojho Pána. Kristovi, ktorý bol, ktorý je a ktorý príde,  Pánovi času a dejín, neprestajná chvála na veky vekov. Amen.

NEDEĽA 12. januára. TRETIA NEDEĽA PO NARODENÍ PÁNA KRST PÁNA

Krst Ježiša v rieke Jordán je medzníkom v jeho pozemskom živote, pretože je začiatkom jeho verejného účinkovania. Zaznamenali ho všetci traja synoptickí evanjelisti (Mt 3,13-17; Mk 1,9-11; Lk 3, 21-22) a implicitne sa o ňom zmieňuje i svätý Ján. Pôvodne si ho Cirkev pripomínala (s poklonou troch mudrcov a s prvým Ježišovým zázrakom v Káne) na sviatok Zjavenia Pána (6. januára). Od r. 1969 sa však slávi osobitne, a to v nedeľu po Zjavení Pána. Vešperami sviatku Krstu Pána sa vianočné obdobie končí.

VIANOCE A STAVANIE BETLEHEMOV

K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v r. 1223.

PIESEŇ TICHÁ NOC, SVÄTÁ NOC

Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša obci Oberndorf bei Salzburg (spolková krajina Salzbursko). Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch. Za túto pieseň vďačíme kňazovi Josephovi Mohrovi, rodákovi zo Salzburgu (narodil sa 11. decembra 1792 v Salzburgu). Učiteľa Franza Xavera Grubera z Arnsdorfu, ktorý v Oberndorfe zastupoval organistu, požiadal, aby k jeho básni skomponoval vhodnú melódiu s dvoma sólovými hlasmi a – pretože organ mal poruchu – so sprievodom gitary. Text vo forme básne napísal Mohr už dva roky predtým v Mariapfarre v Lungau. Históriu tejto salzburskej vianočnej piesne a jej melódiu si možno vyhľadať na internetovej stránke www.stillenacht.at.

Zdroj: Archív TK KBS