Znaky jubilea

Putovanie

Jubileum od nás žiada, aby sme sa vydali na cestu a prekročili niektoré hranice. Keď sa hýbeme, v skutočnosti nemeníme len miesto, ale premieňame sami seba. Preto je dôležité pripraviť sa, naplánovať si trasu a poznať cieľ. V tomto zmysle sa putovanie, ktoré charakterizuje tento rok, začína ešte pred ním: jeho východiskovým bodom je rozhodnutie vydať sa na púť. Etymológia slova „púť“ je rozhodne výrečná a prešla niekoľkými významovými posunmi. Toto slovo v skutočnosti pochádza z latinského „per ager“, čo znamená „cez polia“, alebo „per eger“, čo znamená „prechod cez hranice“: oba tieto korene pripomínajú charakteristický aspekt tejto cesty.

Abrahám je v Biblii opísaný práve takto, ako človek na ceste: „Odíď zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu“ (Gn 12, 1). Týmito slovami sa začína jeho dobrodružstvo, ktoré sa končí v zasľúbenej krajine, kde sa spomína ako „blúdiaci Aramejčan“ (Dt 26, 5). Aj Ježišovo pôsobenie sa prelína s putovaním z Galiley do svätého mesta: „Keď sa napĺňali dni, v ktoré mal byť vzatý zo sveta, pevne sa rozhodol ísť do Jeruzalema“ (Lk 9, 51). On sám vyzval učeníkov, aby išli touto cestou, a aj dnes sú kresťanmi tí, ktorí idú za ním a rozhodnú sa ho nasledovať.

Cesta sa v skutočnosti utvára postupne: na výber sú rôzne trasy, rôzne miesta, ktoré možno objavovať. Rôzne situácie, katechézy, obrady a liturgie, ako aj spoločníci na ceste nám umožňujú obohatiť sa o nové myšlienky a perspektívy. Súčasťou toho všetkého je aj kontemplácia stvorenia, vďaka ktorej sa môžeme učiť, že starostlivosť oň je „základným prejavom viery v Boha a poslušnosti jeho vôli“ (František, List k Jubileu 2025). Púť je skúsenosťou obrátenia, zmeny vlastného života a zamerania sa na Božiu svätosť. Vďaka nej si človek osvojuje aj skúsenosť tej časti ľudstva, ktorá je z rôznych dôvodov nútená vydať sa na cestu, aby hľadala lepší svet pre seba a svoju rodinu.

Svätá brána

Zo symbolického hľadiska nadobúda osobitný význam svätá brána: je najcharakteristickejším znakom jubilejného putovania, pretože jeho cieľom je prejsť ňou. Jej otvorenie pápežom predstavuje oficiálny začiatok svätého roka. Pôvodne existovala len jedna brána, a to v Bazilike sv. Jána Lateránskeho, ktorá je katedrálou rímskeho biskupa. Aby to však bolo umožnené veľkému množstvu pútnikov, ponúkajú možnosť prejsť svätou bránou aj ostatné rímske baziliky.

Pri prekročení prahu svätej brány si pútnik pripomína text z 10. kapitoly Evanjelia podľa Jána: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“. Toto gesto vyjadruje rozhodnutie nasledovať Ježiša, ktorý je Dobrým pastierom, a nechať sa ním viesť. Koniec koncov, brána je vchodom do vnútra kostola. Pre kresťanské spoločenstvo to nie je len posvätný priestor, do ktorého treba vstupovať s úctou, primeraným správaním a oblečením, ale je aj znakom spoločenstva, ktoré spája každého veriaceho s Kristom: je miestom stretnutia a dialógu, zmierenia a pokoja, očakávajúcim návštevu každého pútnika, priestorom Cirkvi ako spoločenstva veriacich.

V Ríme má táto skúsenosť osobitný význam, pretože sa tu spomína na sv. Petra a Pavla, apoštolov, ktorí založili a formovali kresťanskú komunitu v Ríme a ktorí sú svojím učením a príkladom vzorom pre univerzálnu Cirkev. Ich hroby sa nachádzajú tu, kde boli umučení; spolu s katakombami sú miestom neustálej inšpirácie.

Zmierenie

Jubileum je znamením zmierenia, pretože predstavuje „milostivý čas“ (porov. 2 Kor 6, 2) pre obrátenie človeka. Človek stavia do centra svojho života Boha, smeruje k nemu a uznáva jeho prvenstvo. Aj výzva na obnovenie sociálnej spravodlivosti a úcty k zemi vychádza v Biblii z teologickej požiadavky: ak je Boh stvoriteľom vesmíru, treba mu dať prednosť pred každou inou skutočnosťou, aj pred osobnými záujmami. Je to on, kto robí tento rok svätým tým, že daruje svoju vlastnú svätosť.

Ako pripomenul pápež František v bule o vyhlásení mimoriadneho Svätého roka 2015: „Milosrdenstvo neprotirečí spravodlivosti, ale vyjadruje spôsob Božieho zaobchádzania s hriešnikom, ktorému ponúka poslednú možnosť, aby sa spamätal, obrátil a uveril […]. Táto Božia spravodlivosť je milosrdenstvom, udeleným všetkým ako milosť prameniaca zo smrti a zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Kristov kríž je teda Božím súdom nad nami všetkými i nad celým svetom, pretože skrze neho nám Boh ponúka uistenie o svojej láske a novom živote.“ (Misericordiae vultus, 21).

Ide konkrétne o prežívanie sviatosti zmierenia, o využitie tohto času na znovuobjavenie hodnoty spovede a na osobné prijatie slova Božieho odpustenia. Existujú niektoré jubilejné kostoly, ktoré túto možnosť nepretržite ponúkajú. Môžeš sa na ňu dobre pripraviť sledujúc naznačenú cestu.

Modlitba

Existuje mnoho spôsobov a dôvodov, prečo sa modliť; základom je však vždy túžba byť otvorený Božej prítomnosti a láske, ktorú ponúka. Kresťanské spoločenstvo sa cíti byť povolané a vie, že sa môže obrátiť k Otcovi len preto, že prijalo Synovho Ducha. Sám Ježiš zveril svojim učeníkom modlitbu Otčenáš, ktorej sa venuje aj Katechizmus Katolíckej cirkvi (porov. KKC 2759 – 2865). Kresťanská tradícia ponúka aj ďalšie modlitby, ako napríklad Zdravas’ Mária, ktoré nám pomáhajú nájsť slová, ktorými sa môžeme obracať na Boha: „Prostredníctvom živého podania, Tradície, Duch Svätý v Cirkvi učí Božie deti modliť sa“ (KKC 2661).

Chvíle modlitby počas cesty ukazujú, že pútnik má Božie cesty „vo svojom srdci“ (Ž 83, 6). K takémuto druhu občerstvenia slúžia aj rôzne zastávky a zastavenia, často situované v blízkosti budov, svätýň či iných miest mimoriadne bohatých z duchovného pohľadu, kde si človek uvedomí, že pred ním a popri ňom tam prechádzajú iní pútnici a že tadiaľto vedú cesty k svätosti. V skutočnosti sa cesty vedúce do Ríma často zhodujú s cestami mnohých svätých.

Liturgia

Liturgia je verejnou modlitbou Cirkvi: podľa Druhého vatikánskeho koncilu je „vrcholom, ku ktorému smeruje činnosť Cirkvi, a zároveň prameňom, z ktorého prúdi všetka jej sila“ (Sacrosanctum concilium, 10). Jej centrom je eucharistické slávenie, pri ktorom sa prijíma Kristovo telo a krv: on sám kráča ako pútnik po boku učeníkov a zjavuje im Otcove tajomstvá, až napokon povedia: „Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa už schýlil“ (Lk 24, 29).

Liturgickým obradom, charakteristickým pre svätý rok, je otvorenie svätej brány: až do minulého storočia pápež viac-menej symbolicky začal búranie múru, ktorý ich uzatváral. Murári mali následne tehly úplne odstrániť. Od roku 1950 sa múr namiesto toho zbúra vopred a počas slávnostného liturgického obradu pápež bránu zvonku zatlačí a prejde ňou ako prvý pútnik. Tento a ďalšie liturgické obrady sprevádzajúce svätý rok zdôrazňujú, že jubilejná púť nie je intímnym, individuálnym aktom, ale znakom cesty celého Božieho ľudu do Božieho kráľovstva.

Vyznanie viery

Vyznanie viery, nazývané aj „symbol viery“, je znakom identity pokrstenej osoby; vyjadruje ústredný obsah viery a zhŕňa hlavné pravdy, ktoré veriaci prijíma a dosvedčuje v deň svojho krstu a ktoré po celý zvyšok svojho život zdieľa spolu s celým kresťanským spoločenstvom.

Existujú rôzne vyznania viery, ktoré poukazujú na bohatosť skúsenosti stretnutia s Ježišom Kristom. Tradične si však osobitné uznanie získali dve: krstné vyznanie viery rímskej cirkvi a Nicejsko-carihradské vyznanie viery, pôvodne vypracované v roku 325 na nicejskom koncile v dnešnom Turecku. V jubilejnom roku si pripomenieme 1700 rokov od jeho zloženia. Potom bolo doplnené na carihradskom koncile v roku 381.

„Lebo ak svojimi ústami vyznávaš: ,Ježiš je Pán!ʻ a vo svojom srdci uveríš, že Boh ho vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený. Lebo srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spásu“ (Rim 10, 9 – 10). Tento text svätého Pavla zdôrazňuje, že ohlasovanie tajomstva viery si vyžaduje hlboké obrátenie nielen vo svojich slovách, ale predovšetkým v pohľade na Boha, na seba samého a na svet. „Vyslovovať s vierou vyznanie viery znamená vstúpiť do spoločenstva s Bohom Otcom, Synom a Duchom Svätým, ako aj do spoločenstva s celou Cirkvou, ktorá nám odovzdáva vieru a v ktorej lone veríme“ (KKC 197).

Odpustky

Jubilejný odpustok je konkrétnym prejavom Božieho milosrdenstva, ktoré presahuje hranice ľudskej spravodlivosti a premieňa ich. Tento poklad milosti vstúpil do ľudských dejín v Ježišovi a vo svätých: pri pohľade na tieto príklady a žitím v spoločenstve s nimi sa posilňuje nádej na odpustenie a na vlastnú cestu svätosti až sa stáva istotou. Odpustky umožňujú oslobodiť srdce od bremena hriechu, aby mohlo v plnej slobode vykonať náležitú nápravu.

V praxi sa táto skúsenosť milosrdenstva konkrétne deje cez určité duchovné úkony, ktoré určuje pápež. Tí, ktorí sa pre chorobu alebo iné dôvody nemôžu zúčastniť na púti, sú napriek tomu pozvaní zúčastniť sa na duchovnom putovaní, ktoré sprevádza tento rok, môžu obetovať svoje utrpenie a svoj každodenný život a zúčastniť sa na eucharistickom slávení.

Odpustkami sa rozumie odpustenie časných trestov (nie hriechov!) za hriechy, ktorých vina už bola odpustená, a to nielen pred Cirkvou, ale aj pred Bohom. Podľa náuky Cirkvi, každý spáchaný hriech so sebou prináša vinu a trest. Vina za hriechy je nám zotretá vo sviatosti pokánia, avšak časť trestu zostáva. Tresty za hriechy si môžeme odpykať po smrti v očistci, ale existujú aj iné možnosti, ako sa časných trestov za hriechy zbaviť už tu na zemi, respektíve ich zredukovať – dobrými skutkami, pokáním, ale najmä získaním odpustkov, ktoré Cirkev udeľuje z nevyčerpateľného pokladu zásluh Ježiša Krista a svätých. Získaním odpustkov sa zbavujeme trestov za hriechy, avšak bolo by nesprávne chápať to ako vykonanie, či splnenie si úlohy, ktorú mám. Človek nikdy nebude schopný zadosťučiniť za svoje hriechy, splatiť všetko to, čo vykonal. To už spravil Kristus svojou obetou na kríži, raz a navždy. Človek si nezaslúži odpustky, nepatria mu. Odpustky sú: absolútnym darom Božieho milosrdenstva.

Treba mať na zreteli, že hriech má dvojaký následok. Ťažký hriech nás pozbavuje spoločenstva s Bohom, a preto nás robí neschopnými večného života, ktorého pozbavenie sa volá „večný trest“ za hriech. Na druhej strane, každý hriech, aj všedný, má za následok nezdravé pripútanie k stvoreniam, ktoré potrebujú očistenie či už tu na zemi, alebo po smrti, v stave nazývanom očistec. Toto očistenie oslobodzuje od takzvaného „časného trestu“ za hriech. Obidva tieto tresty sa nemajú chápať ako určitý druh pomsty, ktorou Boh postihuje zvonku, ale skôr ako tresty vyplývajúce zo samej povahy hriechu. Odpustenie hriechu a obnovenie spoločenstva s Bohom, má za následok odpustenie večných trestov za hriech. Ale časné tresty za hriech zostávajú. Ak pri sviatosti zmierenia úprimne ľutujeme svoje hriechy, Boh nám odpúšťa vinu za hriech, ale následky hriechu, číže slabosť v konaní dobra v prítomnosti ostáva. Preto nás cirkev povzbudzuje k určitým skutkom lásky spojených s odpustkami, vďaka ktorým sa našou láskou odstránia aj dočasné následky hriechu, čiže budeme posilnení v konaní dobra.

Božím odpustením viny sú síce odpustené večné tresty, nie sú ale nutne odstránené jej časné následky, ako nás poúča i sv. Pavol – „toho, kto sa dopustil smilstva, treba v mene nášho Pána Ježiša Krista vydať satanovi na záhubu tela, aby sa duch zachránil v Pánov deň“ (1 Kor 5, 4-5). Tieto následky vín a hriechov musia byť odčiňované pokáním. Pri tom môže tiež účinne pomôcť Cirkev, ktorá je solidárnym spoločenstvom, v ktorom existuje vzájomná spoluúčasť viny a milosti. V spoločenstve svätých totiž existuje medzi veriacimi, ktorí už dosiahli nebeskú vlasť alebo ktorí si odpykávajú svoje viny v očistci alebo ktorí ešte putujú po tejto zemi, trvalé puto lásky a vzájomná bohatá výmena všetkých dobier. Pri tejto obdivuhodnej výmene svätosť jedného prospieva druhým a zďaleka presahuje škodu, ktorú hriech jedného mohol spôsobiť ostatným, pretože „Boh telo vyvážil tak, že slabšiemu údu dal väčšiu česť; aby nebola v tele roztržka, ale aby sa údy rovnako starali jeden o druhý. Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“ (1 Kor 12, 24-26).

Je dôležité upriamiť náš pohľad na ďalší rozmer odpustkov a to na vzrastanie v čnostiach a kresťanskej láske. Odpustky nie sú v žiadnom prípade len prostriedkom, ktorým sa odstraňujú tresty za hriechy. Avšak úlohou odpustkov je pomáhať človeku v každodennom vzrastaní v čnostiach a kresťanskej láske. Udelené odpustky znižujú alebo úplne snímajú všetku vinu získanú za hriechy, ktorá bráni človeku prichádzať k bližšiemu spoločenstvu s Bohom, umožňuje kajúcemu a vyspovedanému veriacemu nachádzať pomoc v tejto špeciálnej forme lásky Cirkvi, pre zanechanie starého človeka a oblečenie si nového, podľa obrazu Stvoriteľa.

Doktrína o odpustkoch, platná v Cirkvi po stáročia, má jasný základ v Svätom Písme. Mnohé predobrazy odpustkovej praxe majú svoj pôvod v Starom zákone. V druhej knihe Machabejcov nájdeme zmienku o modlitbe príhovoru za zosnulých a prinesení obety za nich. Júda Machabejský so svojim vojskom po víťazstve nad Gorgiášom chcel pochovať tých, ktorí padli v tejto bitke. Všetci zosnulí však mali pri sebe pohanské amulety z Jamnie, čím prestúpili židovský zákon.

V Novozákonných spisoch nájdeme poverenia od Krista pre apoštolov k zväzovaniu a rozväzovaniu od ktorých odvádzame riadiacu moc Cirkvi a tiež výzvu k dokonalosti zaznievajúcu v Matúšovom evanjeliu: ,,Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý Váš nebeský Otec.” Teológiu odpustkov veľmi vystihuje aj podobenstvo o márnotratnom synovi, ktoré vyjadruje ponuku Božieho odpustenia, ktoré je tu zadarmo a dostupné pre človeka, ale taktiež aj ťažkosti človeka, keď sa vzdiali od Božieho zákona. Toto podobenstvo, vyjadruje aj nepochopiteľnú ponuku Boha, ktorý človeku nielen odpúšťa jeho vinu, ale ide ešte ďalej. Otec nezostal pri odpustení svojmu synovi. Išiel ešte ďalej, dal mu práva synovstva – prsteň, ktorý vyjadroval moc, keďže sa vtedy používal ako pečatidlo a ešte mu vystrojil aj oslavu. Tak ako Boh, ktorý nám odpúšťa našu vinu a dáva nám možnosť vyhnúť sa času v očistci vďaka odpustkom, ktoré si nezaslúžime, tak isto, ako si mladší syn z podobenstva nezaslúžil pocty, ktoré dostal.

Aktuálne platný Kódex kánonického práva rozlišuje delenie odpustkov na čiastočné alebo úplne, podľa toho, či od časného trestu oslobodzujú čiastočne alebo úplne. Nepozná delenie odpustkov na základe iných kritérií, ako tomu bolo v minulosti. Čiastočné odpustky môže veriaci získať viac krát za deň, úplné len raz. Existuje jediná výnimka, kedy človek môže získať dva krát v jeden deň úplné odpustky a to v prípade smrti, teda umierania. Tie môže získať aj vtedy, keď už v ten deň získal iné úplné odpustky.

Odpustky môže získať len ten, kto bol pokrstený, nie je exkomunikovaný a nachádza sa v stave milosti posväcujúcej aspoň na konci predpísaných úkonov. Krst sa vyžaduje preto, lebo je vstupnou bránou do sviatostí a bez neho nie je možné pristupovať k ostatným sviatostiam, teda ani naplniť dve z obvyklých podmienok potrebných pre získanie úplných odpustkov.

Odpustky môžeme získať sami pre seba alebo pre zosnulých na spôsob príhovoru. Nikto nemôže aplikovať odpustky, ktoré získal na iného človeka, ak tento ešte žije. Za zosnulých môžeme získavať odpustky na spôsob príhovoru. Keďže oni už vzhľadom na svoj stav v očistci nemajú túto možnosť, Cirkev im ju dáva aj takto, čerpajúc zo zásluh Ježiša Krista a svätých. U duší v očistci máme istotu, že ak sú v stave očisťovania, tak vina za hriechy im už bola odpustená, teraz sa musia zbaviť už len trestov za ne.

Veriaci dosahuje dar odpustkov za istých a určených podmienok. Na to, aby ho veriaci získal, je potrebné 1. mať úmysel odpustky získať, aspoň všeobecný; 2. vykonať úkon, ktorý je obdarený úplnými odpustkami; 3. vylúčiť akúkoľvek naviazanosť na hriech, čo i len ľahký; 4. splniť tri všeobecné podmienky: svätá spoveď, sväté prijímanie a modlitba na úmysel Svätého Otca. Sväté prijímanie musí byť reálne a sviatostné, nepostačuje duchovné. Je vhodné, aby bolo vykonané v ten istý deň, ako odpustkový úkon. Podmienka modlitby na úmysel Svätého Otca sa splní, ak sa na jeho úmysel obetuje jeden Otčenáš a jeden Zdravas. Jednotliví veriaci však môžu slobodne recitovať akúkoľvek inú modlitbu podľa toho, ako to zodpovedá ich zbožnosti. Na základe jednej sviatostnej spovede, je možné získať viacero úplných odpustkov, avšak na základe jedného svätého prijímania a jednej modlitby na úmysel Svätého Otca je možné získať iba jedny úplné odpustky.

Odpustky sú šancou v priestore vytvárania kresťanského života, sú pomocou k tomu, aby sme prekonali následky hriechov – časné tresty. Tieto tresty ale nemožno chápať ako Bohom uložené trestné opatrenia a sankcie, ale ako následky hriechov, ktoré pôsobia utrpenie, ako poruchy v samotnom hriešnikovi a v jeho vzťahoch k okoliu. Odpustky nie sú ľahšou cestou k plnému prekonaniu následkov hriechov, ale sú v prípade jeho správneho pochopenia a užívania podanou rukou, ktorou nám Cirkev chce pomôcť dôjsť ku kresťanskej plnosti.