Na patrónov Nitrianskej diecézy – svätých Andreja Svorada a Beňadika – si Cirkev spomína v liturgickom kalendári 17. júla. Z tejto príležitosti sa na miestach, ktoré sú spojené s ich životom konajú púte a slávnostné bohoslužby. Ide o Skalku pri Trenčíne (púť sa uskutoční 19. – 20. júla) a o Zobor nad Nitrou (svätá omša bude na Zobore 20. júla).
Dňa 16. júla 2014 je 9. výročie biskupskej vysviacky Mons. Viliama Judáka, nitrianskeho biskupa. Sprevádzajme a podporujme jeho pastoračnú činnosť modlitbou.
Životopis svätých patrónov Nitrianskej diecézy:
S ich životopisnými údajmi sa zoznamujeme v najstaršom latinskom písaným prameňom, zaoberajúcim sa konkrétnym slovenským prostredím v Maurovej legende z roku 1064-1070. Pravdepodobne Svorad pochádzal z územia Poľska. Dokazuje to aj neskoršia tradícia v dedine Tropie nad Dunajcom neďaleko slovenskej hranice, ktorá zaznamenala, že tam Svorad žil v mladosti ako mních. Už pred 13. storočím tu bol kostol zasvätený svätému Svoradovi. Okolo roku 1020 prichádza na Slovensko. Neďaleko Nitry, v benediktínskom kláštore svätého Hypolita na Zobore, ho prijal opát Filip, od ktorého dostáva i rehoľné meno Andrej.
Svorad-Andrej sa po istom čase spoločného života utiahol do samoty a tu viedol pustovnícky život. Pustovňa bola iste nie ďaleko od kláštora, aby mohol prichádzať na spoločné bohoslužby. V pustovni na Skalke pri Trenčíne žil pravdepodobne až vtedy, keď v starobe dostal mladého pomocníka a učeníka, mnícha Beňadika.
Svätý Svorad-Andrej žil veľmi prísnym asketickým životom. Zvlášť sa postil cez pôstne obdobie. Biskup Maurus hovorí o tom, že na začiatku pôstu si vyžiadal od opáta „40 orechov, a spokojný s touto potravou s radosťou očakával deň svätého Vzkriesenia“.
Po dennej práci, ktorá spočívala v klčovaní lesa a učení pospolitého ľudu, si pripravil taký nočný odpočinok, ktorý sa mohol nazvať skôr trýznením ako oddychom. Na svojom tele nosil reťaz, ktorá sa hlboko zaryla do jeho tela. Polovicu tejto reťaze Maurus vypýtal od opáta Filipa a s úctou ju prechovával na Panónskej hore. Keď sa začalo verejné uctievanie svätca, daroval ju kniežaťu Gejzovi, ktorý o ňu veľmi prosil.
Svorad zomrel okolo roku 1030. Pozostatky sú uložené v nitrianskej Katedrále sv. Emeráma. Najväčšia časť relikvií je v Pálffiovom relikviári z roku 1674 (na obrázku).
Beňadik bol žiakom sv. Andreja-Svorada. Pochádzal s najväčšou pravdepodobnosťou z územia Slovenska. Po smrti svojho učiteľa sa rozhodol bývať na tom istom mieste. Podľa jeho príkladu na Skalke pri Trenčíne tri roky viedol veľmi prísny život. Tu ho prepadli zbojníci, zviazali a hodili do rieky Váh. Ľudia dlho hľadali jeho telo, ale bez výsledku. Zbadali však, že orol po celý rok sedával na brehu Váhu, akoby niečo pozoroval. A skutočne našli telo, ktoré bolo po roku neporušené, akoby bol Beňadik len nedávno zomrel. Jeho telo pochovali tiež v katedrálnom chráme v Nitre, ktorý už v tom čase mal titul baziliky.
Najstaršie zobrazenie sv. Svorada pochádza od autora Legendy biskupa sv. Maura, pochádzajúceho z okolia Nitry, ktoré nechal vytesať na hlavicu stĺpa novovybudovanej katedrály v Péči (11. stor.).
V roku 1083, za pápeža sv. Gregora VII., z podnetu kráľa sv. Ladislava, boli kanonizovaní medzi prvými piatimi uhorskými svätcami: kráľom Štefanom, jeho synom Imrichom a biskupom Gerardom. Ich spoločný sviatok je 17. júla a sú hlavnými patrónmi nitrianskej diecézy a sv. Svorad od roku 1739 patrónom mesta Nitry.
Ich úcta sa veľmi rýchlo rozšírila, o čom svedčí skutočnosť, že biskupský chrám v Nitre už začiatkom 12. storočia nesie ich titul. Podobne tiež kanonická kapitula je označená menom týchto svätcov. Uctievajú si ich okrem Slovákov, najmä Poliaci, Maďari, Česi, Chorváti.
V ikonografii sú zobrazení ako pustovníci s pozadím Zobora alebo Skalky pri Trenčíne, prípadne maďarskej Panonhalmy. Atribútmi sú orechy, orol, reťaz, sekera, kamene zavesené v bútľavom strome.
.
Pri realizácii projektu bola pôvodná fasáda kostolíka očistená mechanicky ako aj pomocou chemického čistenia. Boli odstránené nevhodné konštrukčné prvky. Tvarovo, remeselným spracovaním a technickým stavom nevyhovujúca oceľová markíza nad vstupom do kostola bola na mieste rozpílená, a deinštalovaná.
Hmota nesúdržných pôvodných omietok, kamenného portálu a sochy sv. Michala Archanjela bola spevnená. Na omietanie boli použité minerálne omietky, s cieľom dosiahnuť poréznosť a pevnosť s originálom. Pri tmelení bolo dôležité rešpektovať zámer na reštaurovanie, postupne rekonštruovať zaniknutú profiláciu ríms, a ostatných prvkov. Rozsah rekonštrukcie určuje využitie pamiatky a konečná úprava, štuková omietka bola nanesená a hladená na povrch starších kompaktných omietok na celom povrchu plášťa objektu. Na doplnenie a domodelovanie chýbajúcich častí kamennej hmoty bol použitý tmel na minerálnej báze Cieľom tmelenia bolo dosiahnuť poréznosť materiálov, štruktúru povrchu a pevnosť tmelu totožnú s originálom. Omietané časti boli ošetrené jednou vrstvou náteru na báze silikátu. Druhá vrstva bude aplikovaná v jarných mesiacoch v roku 2017.
Farebné zjednotenie tmelov (na kamennom portáli a soche sv. Michala Archanjela) s originálom bolo realizované lazúrnymi farbami a prírodnými hlinkami.
