Prednáška Mons. P. Brodeka na celoslovenskej púti kňazov v Šaštíne

Generálny vikár Nitrianskej diecézy Mons. Peter Brodek predniesol v rámci celoslovenskej púte kňazov  v Šaštíne (8. mája 2014) prednášku. Prinášame jej znenie:

Úcta k sedembolestnej Panne Márii                                                                    (Šaštín 2014)

Biblický základ kultu ku cti Bolestnej Božej Matky sa rozvinul pod vplyvom nadprirodzeného zmyslu viery, tvorí opis niektorých udalostí zo života Ježiša, videných predovšetkým v aspekte bolesti, ktorú zakusovala jeho Matka. V krátkosti sa pozrieme na jeho vývoj od udalostí zaznamenaných v evanjeliách, následne v tradícii Cirkvi až po dnešok.

Teológia utrpenia Márie siaha svojimi koreňmi do patristických čias, v ktorých sa stala predmetom kresťanského kultu [1]. V prvých ôsmich storočiach kresťanstva možno rozlíšiť zásadne dva druhy úcty vzdávanej Božej Matke. Prvý pochádzal z rozšíreného liturgického hnutia, druhý zasa z ľudovej zbožnosti [2]. Hoci v tomto období nebol sviatok priamo a jasne zasvätený bolestiam Matky Božieho Syna, avšak kristologický sviatok Hypapante [3]  obsahoval v sebe predpoveď Simeona o meči, ktorý prebodne srdce Márie (Lk 2, 35). V ľudovom prúde zdôrazňujúcom osobné elementy, treba umiestniť starovekú kresťanskú modlitbu, ktorá mala za cieľ duchovnú prítomnosť pri kríži spolu s Máriou, Ježišovou Matkou. Svedectvá takéhoto modlitbového postoja možno nájsť u Otcov púšte [4].

Neskôr sa pridávajú mníšske komunity ovplyvňujúce ľudovú zbožnosť k bolestiam Panny Márie. Veľký vplyv na ňu mala predovšetkým náuka cisterciánských, františkánskych a dominikánskych autorov.

Stredovek je teda obdobím, v ktorom náuke o utrpení Božej Matky venovali zvláštnu pozornosť. V teológii sa zaoberali predovšetkým spoluutrpením Márie so Synom, naproti tomu v ľudovej zbožnosti sa koncentrovali hlavne na bolesti Božej Matky. Ich konečný počet sedem bol prijatý v XV. storočí. Cieľom úvah o bolestiach Márie bolo povzbudzovať veriacich k spoluutrpeniu s Božou Matkou, a tiež k vyhýbaniu hriechu ako príčine Kristovho utrpenia. V neskorom stredoveku v tomto kulte narástla sentimentalita i povrchnosť.

Motív siedmich bolestí Márie bol rozvíjaný predovšetkým v ľudovej nábožnosti. Vtedy vznikli ďalšie pobožnosti, také ako korunka k siedmim bolestiam, živý ruženec, Krížová cesta Bolestnej Božej Matky a iné [5]. Tento kult sa prejavil aj v oficiálnej liturgii Cirkvi. Pápež Benedikt XIII. 22.IV.1727 zaviedol Festum Septem Dolorum Beatae Mariae Virginis v celej latinskej Cirkvi, pričom mu dal rítus duplex maius a určil deň slávenia na piatok pred Kvetnou nedeľou [6]. Potom od 18.IX.1814 bol slávený 18. septembra v celej všeobecnej Cirkvi, a po reforme Pia X. (roku 1908) bol preložený na deň po Povýšení Svätého Kríža, čiže na 15. septembra [7]. Texty svätej omše obsahujúce okrem iného sekvenciu Stabat Mater Dolorosa, zdôrazňovali hĺbku utrpenia Márie, hrdinskej Ženy, ktorá stojac pod Kristovým krížom, „bez smrti si zaslúžila palmu mučeníctva“ [8]. V tom istom duchu utrpenie Božej Matky predstavovali teológovia, ktorí sa témou siedmich bolestí zaoberali zvlášť v XIX. a XX. storočí.

V kulte Patrónky Slovenska sa zvýrazňujú zvlášť dva momenty. Z jednej strany sa zdôrazňuje silné spojenie Márie s národom, ktoré je „zvláštnym putom“ [9]. Ona miluje Slovenský národ a obetuje ho Bohu [10], zvestuje a približuje mu Božiu lásku [11]. Vždy stojí pri národe a prináša mu útechu v súžení i pomoc v nebezpečenstve [12]. Jej je pripisované duchovné zmŕtvychvstanie národa po rokoch komunistického útlaku. Božia Matka naďalej neprestáva orodovať za svoj ľud [13]. Spojenie Márie s národom je také silné, že niektorí autori dokonca tvrdia, že od vekov až do dnes Boh koná na Slovensku skrze Kristovu Matku – Sedembolestnú [14].

Z druhej strany sa zdôrazňuje spojenie národa s Máriou. Čím väčšia bola skúška utrpenia, tým viac sa veriaci túlili k svojej Sedembolestnej Matke, pričom ju vzývali o pomoc. Ona ich niky nesklamala. Súčasne Mária, tvorila pre národ vzor k nasledovaniu. Učila ho správnemu postoju voči utrpeniu [15].

Ako jednotlivé „meče bolestí“ uvádzali: I. Vyhnanie učeníkov sv. Cyrila a Metoda z nášho územia i rozpad Veľkomoravskej ríše (885-925); II. Tzv. pohanskú reakciu v Uhorsku (1044-1046); III. Nájazd Tatárov (1241-1242); IV. Husitské výpravy na slovenské územie (1428-1434); V. Vojny s Turkami (1526-1683). V prvej polovici XX. stor. k už jestvujúcim „mečom“ pripojili ďalšie: VI. Šírenie protestantizmu, spôsobujúce odpad od viery otcov a vnútorné rozdelenie národa; VII. Materiálnu chudobu Slovákov, ktorá nútila k emigrácii [16]. Pri každej z vyššie vymenovaných udalostí sú vždy zdôrazňované dva momenty: konkrétna pomoc Márie v danej situácii ako aj pripomenutie si niektorej z jej bolestí života veriacimi.

Bolestná Matka Božia zvláštnym spôsobom sprevádzala Slovákov v emigrácii [17]. Putovala s nimi po svete a starala sa o nich. Božia Matka Sedembolestná sprevádzala aj veriacich, ktorí boli v období totality kvôli vyznávanej viere odsúdení na pobyt vo väzení alebo v táboroch. Ona ich denne potešovala, keď sa k nej obracali v modlitbách.

ŠAŠTÍNSKA

Keď prezentujeme slovenskú ikonu Matky Božej Bolestnej, nemožno obísť Šaštín, pretože v krajine pod Tatrami prakticky Matka Božia Sedembolestná sa stotožňuje s Božou Matkou Šaštínskou. Hoci v katolíckych domoch všeobecne sa nenachádzajú sochy ani obrazy Šaštínskej piéty, veriaci majú hlbokú úctu k Šaštínskej Patrónke Slovenska. Šaštínska svätyňa je miestom, kde putovali mnohé pokolenia Slovákov, aby vlastne tam zverili všetky svoje starosti i nádeje Matke Sedembolestnej, „Perle šaštínskej svätyne“. Tak nás o tom informoval i povzbudzoval pastiersky list našich biskupov na prahu nového roka s konkrétnymi historickými súvislosťami (1564-2014).

Panna Mária v živote kňaza

Nie je možné nehovoriť o tom za čo vďačíme Panne Márii a čím sme boli obdarení počas prípravy na povolanie, či v ostatných rokoch kňazského života. Márii môžem/e vďačiť za vernosť na cestách života, niekedy tak kľukatých i riskantných, ako i za mnohé návraty pri vybočeniach, možno i vážnych zlyhaniach.

Panna Mária je stálou radosťou nášho kňazského života. V mariánskych sviatočných dňoch alebo každú sobotu, vstupuje do nášho srdca viac slnka, či jarného ovzdušia. Naša úbohosť, skleslosť sa vtedy rozplýva a obnovuje sa horlivosť, dôvera, spokojnosť, že sme v Matkiných rukách. Ona nás učí ako v sebe znovu objaviť svoju vnútornú chudobu, malosť, pokoru a najmä srdce dieťaťa.

Niekedy sa môžeme zdať navonok veľmi silní, sebaistí, múdri, zdatní, poverení rôznymi vážnymi úlohami či ovenčení titulmi a predsa, vnútorne zostávame krehkí a slabí, veď sme len z milosti tým, čím sme. (por. 1 Kor 15,10) Sme vo všetkom odkázaní na svojho Pána i na našu Matku, ako dieťa cítiace sa v bezpečí. A konečne, veď ide o evanjeliový postoj, byť ako dieťa, aby sme mohli raz vojsť do Božieho kráľovstva. (por. Mt 18, 3-4)

Vzácnosťou je, napríklad v mužských kontemplatívnych kláštoroch, vidieť kvietok z lúky vložený do malého pohárika s vodou pred soškou Panny Márie. Dal ho tam niektorý z rehoľníkov. Mužská neha má v tomto prípade svoje čaro. V každom z kartuziánskych príbytkov je medzi izbou, kde mních spí a miestnosťou kde pracuje, malá predsieň nazývaná Ave Maria. Vždy, keď ňou mních prechádza, modlí sa Zdravas Mária.

V duchu uvažujem, že keby v kartúze, nebolo tejto detinskej mariánskej nehy, ktorá preniká do osobného súkromia mníchov, asi by tam nevydržali. Niečo podobné, jemné a Božie potrebujeme i my k našej kňazskej službe i k osobnému životu.

Zaiste náš kňazský život nestojí len na mariánskom sentimentalizme, ale predovšetkým na vernosti povolaniu, ktoré si okrem iného žiada veľkú odvahu, vytrvalosť, húževnatosť ale i kresťanskú pokoru, možno lepšie – Ježišovu i Máriinu pokoru. Ona sa stáva akoby pečaťou hodnovernosti Pánovho učeníka a neodmysliteľnou súčasťou kresťanskej spirituality dnes.

Hľadanie pokory sa podobá, ako hovorí známy kazateľ Raniero Cantalamessa, dobrodružstvu lovca perál. Aj tu totiž musíme zostúpiť do hĺbky, potopiť sa pod kľudnú hladinu mora našich ilúzií o sebe a ponárať sa stále hlbšie, až kým nedočiahneme na pevné dno, na ktorom leží pravda o nás. Zároveň nás sila oveľa hrozivejšia ako tá morská – sila našej vrodenej pýchy – vytláča „hore“, aby sme sa „vynorili“, pozdvihli sa nad seba a nad druhých. Ale perla, ktorá nás čaká na konci tejto cesty, ukrytá v lastúre nášho srdca, je príliš vzácna na to, aby sme prekonali klamnú sféru „zdania“ alebo „považovania sa“ za niečo a dopracovali sa k nášmu pravému „bytiu“, lebo – ako hovorieval svätý František z Assisi – „človek je len taký, aký je pred Bohom, a nič viac“. Cesta k pokore je teda cestou k „bytiu“, k pravosti, a ako taká nás zaujíma aj ako ľudí a tiež aj ako kresťanov. To z nás mocou Ducha robí lovcov, ktorí vo svojom živote hľadajú tú drahocennú perlu – perlu Kristovho svedectva.

Všimnime si, ako svätý apoštol Pavol uplatňuje v živote kresťanskej komunity tradičné biblické učenie o pokore, ktoré vyjadruje priestorovou metaforou „vyvyšovania sa“ a „ponižovania sa“, sklonom k vysokému a sklonom k nízkemu. „Nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym. Nebuďte múdri sami pre seba“ (Rim 12, 16). Zmýšľať „vysoko“ môžeme buď vlastným intelektom a neprimeraným skúmaním, keď si neuvedomujeme naše vlastné obmedzenie voči tajomstvu a nedržíme sa apoštolskej kerygmy, alebo vôľou, keď sa usilujeme o prestížne miesta a funkcie. Apoštol má na muške obe možnosti a svojimi slovami zasahuje oba ciele naraz: samoľúbosť rozumu aj ctižiadosť vôle. Svätý Pavol nás v tradičnom biblickom učení o pokore podnecuje k tejto čnosti svojím vlastným, čiastočne originálnym spôsobom, čím biblickú náuku o pokore posúva o krok dopredu. Zásadným pojmom, ktorý uvádza do diskusie o pokore, je pojem pravdy.

Apoštol nám tak oznamuje, že človek je múdry vtedy, keď je pokorný, a pokorný je vtedy, keď je múdry. Svojím pokorením sa človek približuje k pravde. Aj tento motív pokory, ktorý má názov antropologický, je súčasne motívom teologickým, lebo zahŕňa aj Boha, nielen človeka. „Boh je svetlo“, hovorí svätý Ján (1 Jn 1,5). Boh je pravda a s človekom sa chce stretnúť iba v pravde. Terézia z Avily napísala: „Raz som premýšľala nad tým, prečo Boh tak miluje pokoru, a náhle, bez akejkoľvek predošlej úvahy, mi prišlo na um, že to tak musí byť, lebo On je zvrchovaná Pravda a pokora je pravda.“[18]

Potopili“ sme sa za „perlou“. Svätý Pavol nás nenecháva na pochybách a zbavuje nás všetkých „zámienok“ na uviaznutie a pri objavovaní pravdy nás vedie až na samé dno. „Čo máš, čo si nedostal? A keď si dostal, čo sa chvasceš, akoby si nebol dostal?“ (1 Kor 4,7)

Ďalší výrok znie: „Lebo ak si niekto myslí, že je niečím, hoci nie je ničím, sám seba klame“ (Gal 6,3).

V spravodlivom hodnotení seba samého spočíva poznanie vlastnej ničotnosti. To je pevné dno, ku ktorému ťahá pokora! A drahocenná perla je práve úprimné a pokojné presvedčenie, že sami o sebe nie sme ničím, nemôžeme nič vymyslieť ani urobiť. „Bezo mňa nemôžete nič urobiť“, hovorí Ježiš (Jn 15,5) a apoštol dodáva: „Nie že by sme boli neschopní vymyslieť niečo sami od seba…“ (2 Kor 3,5). Týmito výrokmi môžeme odťať pokušenie, myšlienku či zaľúbenie ako skutočný „meč Ducha“: „Čo máš, čo si nedostal?“ Pôsobenie Božieho slova najlepšie zakúsime vtedy, keď ho uplatníme na sebe, nie na niekom inom.

Keď sa ponoríme do vlastných sŕdc, nenájdeme tam veľa pokory, ale viac pýchy. Zároveň však toto poznanie je milosť, pretože nás pobáda uplatniť svoju slobodu a vstúpiť do školy kresťanskej čnosti, ktorú nám ponúka Kristus. „Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom…(Mt 11,29) i Mária: „Boh zhliadol na moju poníženosť…“ Kristova láska nás učí v pokore vidieť štýl slobody, detinskosť lásky k Bohu i schopnosť zapojiť sa do zložitých záležitostí každodenného života, aby sa podporilo ich riešenie.

Podmienkou číslo jedna k žitiu pokory je poznanie Krista a dôverný život s Ním. On určuje kvality pokory v troch základných rozmeroch. K Bohu, k blížnym a svetu i k sebe.

Ježiš je víťaz i porazený, zakúsi opustenosť Otca i apoštolov, prešiel cestou kríža a vypil kalich utrpenia až do dna. V ňom je pokora výrazom radikálnej požiadavky lásky, spojujúcej Otca s ľudstvom v Duchu Svätom. V pokore a v sláve kríža odkryl zmysel i posledný cieľ zachraňujúcej Božej lásky.

Cez prijatie  poníženého Krista sme vedení k zvláštnej milosti. Je to milosť Ježišovej slabosti, z ktorej pramení jeho moc. Sv. Pavol nás v Druhom liste Korinťanom upozorňuje: „Lebo aj keď bol ukrižovaný v slabosti, z Božej moci žije. Aj my sme v ňom slabí, ale z Božej moci budeme s ním žiť pre vás.“(2 Kor 13,4)

A v 12. kapitole ovplyvnený touto milosťou môže povedať: „A tak sa radšej budem chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. …lebo keď som slabý, vtedy som silný.“ (2 Kor 12, 9-10)

Naša slabosť sa opiera o dôveru, že Boh to s nami vždy myslí dobre aj keď veľakrát nerozumieme, nechápeme a azda ani nevieme prijať.

Na jednom mariánskom pútnickom mieste vo Švajčiarsku je pred sochou Panny Márie nápis: „Ó, Mária, buď požehnaná za to, že si ma nevyslyšala.“(Fribourg) Myšlienka veľmi protirečí našim predstavám a očakávaniam a predsa, kto vie lepšie čo v skutočnosti potrebujeme ako Matka a jej Syn?

Blízkym sa nám stáva ich mlčanlivé stretnutie na krížovej ceste, v ktorom sa mohlo tak veľa povedať.

Medzi Máriou a Ježišom sa v tej chvíli odohralo niečo veľké obsahom, hoci časovo veľmi krátke. Bolo to len nemé stretnutie pohľadov sŕdc. Nie je potrebné hovoriť slová útechy, veď ich ani nemá kto komu povedať. Azda ani netreba. Slová nás nespasia. Rozhoduje vnútorná i vonkajšia spoluúčasť na obeti Krista.

(Pr. Tragédia v rodine, zahynula jediná dcéra –„ ďakujeme, že ste bol s nami“ – hovorí kňazovi, ktorý nenašiel slová útechy, otec zosnulej)

Boli to dve sčítané bolesti. Ježiš nesie okrem svojho kríža aj bolesť Matky a ona okrem svojej bolesti nesie aj kríž svojho Syna. Tak sa upevňovalo jej duchovné materstvo pre celé ľudstvo. Mária je prvá, ktorá dopĺňala Kristovo utrpenie ľudským utrpením. Bolí ju prítomnosť nepriateľov ako i neprítomnosť apoštolov, ale nezaváhala, nezutekala z pod ťažkého bremena. Zdá sa, že Boh od nás žiada viac, ako sme pôvodne sľúbili, pretože nám dôveruje. Čím viac nás miluje, tým viac od nás žiada. Panna Mária sľúbila všetko…

Pri rozjímavom pohľade na pietu Bolestnej Matky nás preniká niečo z bolestnej posvätnosti Márie s Ježišovým telom v náručí. Mária napriek mlčaniu a vnútornej bolesti, nestráca vieru ani v tejto chvíli.

Dielom Božej lásky je uskutočnenie obety kríža. Dielom ľudskej lásky je prijatie uskutočnenej obety Krista. Sedembolestná vníma ruky kňaza, ako zaobchádzajú s telom jej umučeného Syna. Bdie, aby každodenný dotyk Kristovho najsvätejšieho tela nezovšednel a nezotrel zvrchovanú úctu.

Matka Božia a Matka Cirkev s úctou prijíma túto obetu. Počas celých svojich pozemských dejín z nej žije a učí žiť obetavou láskou svojich synov a dcéry. Je veľa foriem smrti, z ktorých sa skladá náš život, kým nepríde smrť definitívna. Musíme odumierať veciam, vzťahom, závislostiam, neviazanostiam, sebe samým, svojmu vlastnému egu. A to preto, aby sa v nás mohol lepšie a v plnšej miere rozvinúť život.

Posledný pohľad na Pannu Máriu chcem upriamiť v atmosfére liturgického obdobia, ktoré sa nás bezprostredne dotýka. Po Ježišovom zmŕtvychvstaní a následnom vystúpení do neba, je aj Mária spolu s ostatnými ženami a učeníkmi prítomná na zhromaždení vznikajúcej Cirkvi. Neodvolateľne vrátila Syna Otcovi! Tým však iba spečatila to, čo robila celý svoj život. Vie, že týmto jej vrátením Syna Otcovi, ešte viac ho daruje celému svetu. Ježiš prisľúbil mladému spoločenstvu Svätého Ducha a čoskoro by ho mali v Jeruzaleme aj dostať. Zhromaždili sa a zotrvávajú v modlitbe tvoriac spoločenstvo povolaných osôb. Tak ako my dnes sa modlíme na milostivom mieste s vďakou za dar povolania ako i s pokornou prosbou o obnovenie kňazskej horlivosti v spoločenstve Katolíckej cirkvi. A táto Cirkev je – vo svojom strede – stelesnená Pánovou Matkou, prítomnou na Turíčnom vyliatí Božieho Ducha. Je tu ako Matka, ako tá, ktorá od začiatku o Pánovi všetko poznala a vedela. Jej vďačíme za Ježiša: počala ho, nosila, porodila, živila a vychovávala. Ona zachovávala vo svojom srdci všetky tajomstvá jeho tridsiatich rokov a rozjímala o nich. Stojí tu ako Pánova snúbenica v postavení, ktoré mala, keď už bol dospelý – v postavení pomocnice a poradkyne, ktorá bola ochotná dať sa pre jeho ciele od neho odlúčiť, aby ho v najväčšej opustenosti na kríži znova našla. Mária napĺňa celý priestor Cirkvi svojou žiarivou dobrotou a svojou nebeskou vôňou robí ho útulným a vytvára z neho predtuchu raja.

Turíce sú navonok výhradne vecou mužov a hierarchie o Matke Márii sa skoro nič nehovorí a predsa z moci Ducha sa v Márii uskutočňuje poslanie zverené na počiatku a z turíčnej milosti stále pokračuje.

Obnovujme v sebe v prítomnosti Sedembolestnej vernosť svojmu povolaniu i poslaniu.