Pripomíname si 240. výročie narodenia 70-teho nitrianskeho diecézneho biskupa Imricha II. Palúckeho (Palugyaia)

Pred 240 rokmi 30. októbra 1780 sa narodil 70-ty nitriansky diecézny biskup J. Ex. Mons. Imrich II. Palúcky (Palugyai). pri tejto príležitosti prinášame v plnom znení jeho životopis, ktorého autorom je súčasný nitriansky diecézny biskup a historik Mons. Viliam Judák.

Paluďai (Palugyai) Imrich  (1780 – 1858), 1829- 1831  titulárny biskup pharensijský, 1831- 1838 košický biskup, 1838-1858   nitriansky biskup 

Imrich Paluďai pochádzal zo starej zemianskej liptovskej rodiny. Narodil 30. októbra 1780 v Palúdzke  Študoval na gymnáziu v Ružomberku, Sabinove a v Jágri, teológiu študoval v Generálnom seminári v Bratislave a v Trnave. Za kňaza bol  vysvätený 4. decembra 1803. Prvú svätú omšu slávil v Sv. Kríži nad Váhom (dnes Považany) 26. decembra 1803. Po kňazskej vysviacke   zastával niektoré služby v biskupskej kúrii v Spišskej Kapitule. R. 1803 sa stal biskupským archivárom, neskôr biskupským tajomníkom  spišského biskupa. Pôsobil v pastoračnej službe od r. 1806 v Nemeckej Ľupči (terajšia Partizánska Ľupča). V roku 1808  bol menovaný aj gáčkanským titulárnym  opátom. Následne bol vymenovaný r. 1819 za spišského kanonika;  r. 1821  za liptovského a o rok sa stal oravským kanonikom.  Za   katedrálneho archidiakona bol menovaný r. 1825 a o dva roky neskôr (1827) sa stal aj   vacovským kanonikom-kantorom. Roku 1829 bol menovaný miestodržiteľským radcom a  titulárneho biskupa pharensijského. Roku 1831 bol menovaný za košického diecézneho  biskupa a potvrdený panovníkom Františkom I. Biskupskú konsekráciu  mu udelil 6. mája 1832  vacovský biskup František Nádašdy.  20. mája bol I. Paluďai v Košiciach slávnostne uvedený do úradu. 

Jeho pôsobenie v Košiciach je poznačené otcovskou starostlivosťou o zverených veriacich. Okrem pastoračnej starostlivosti  sa intenzívne zaoberal dejinami biskupstva, ktoré spravoval. Tak v r. 1832-1838 zozbieral do ôsmych objemných zväzkov okolo tisíc strán dokumentov o založení Košickej diecézy, kde zachoval významnejšie listiny, príhovory a testamenty svojich predchodcov, dôležité obežníky uhorského biskupského zboru a mnohé ďalšie vzácne údaje k dejinám farností košickej diecézy. Uložené boli v Diecéznej knižnici v Nitre pod názvom  Palugyay, Imrich: Dioecesis Casoviensis acta 1832-1838, 8. zväzkov, Po úmrtí nitrianskeho biskupa a historika Jozefa Vuruma (+ 23. 7. 1838)  bol menovaný  za  biskupa do Nitry. Biskup Paluďai ešte skôr ako nastúpil na nové miesto požiadal vtedajšieho nitrianskeho kapitulného vikára Františka Xav. Hábela, aby mu poslal krátky životopis každého kňaza, aby bol tak, ešte skôr ako príde do  zverenej  diecézy poznal svojich najbližších spolupracovníkov a čím skôr oboznámený so situáciou v diecéze. Aj táto skutočnosť svedčí o jeho otcovskej  starostlivosti a hlbokom záujme o diecézu. Košice sa s ním lúčili s prejavmi najhlbšej  vďačnosti ale aj smútku.  Nitra ho však vítala s veľkou radosťou. Už pred príchodom do Nitry kapitulný vikár F. X. Hábel  prostredníctvom  obežníka oznámil (22. 11. 1838)  celej diecéze menovanie nového biskupa: „ … to čo sme od Otca svetiel prosili vrúcnymi modlitbami, sa stalo skutočnosťou. Božie milosrdenstvo sa zľutovalo nad osirelou nitrianskou diecézou, keď v osobe najdôstojnejšieho košického biskupa Imricha Paluďaia nám darovalo veľpastiera, ktorý bude, ako možno s istotou dúfať, vyučovať Boží ľud čnostiam a jeho zmýšľanie ich naplní duchovnou vôňou.“   Dnes môžeme  konštatovať, že  očakávania sa  nielen opravdivo naplnili, ale aj prevýšili.  

Slávnosť uvedenia na nitriansky biskupský stolec  sa konala 26. mája 1839, hneď na druhý deň po svojom príchode do Nitry za účasti zástupcov celej diecézy ako aj rehôľ pôsobiacich na území biskupstva. Pri tejto príležitosti novointronizovaného biskupa pozdravil slávny slovenský básnik Ján Hollý vo svojej básni Ke slawnému uwádzaňu nagoswíťenegšého pána Imricha Paluďaího dňa 26.  kwetňa roku 1839. Podobne ako v Košiciach aj na poste nitrianskeho biskupa sa prejavil ako biskup veľkého apoštolského ducha. Horlil za náboženský život v diecéze, šíril úctu k Božskému Srdcu a k Panne Márii. Mariánsku úctu prehlboval u svojich kňazov a veriacich najmä zakladaním mariánskych kongregácií. Sám sa na rôznych akciách tohto druhu osobne zúčastňoval. Pri vyhlásení dogmy o Nepoškvrnenom Počatí Panny Márie r. 1854 pobádal svojich veriacich, aby prehlbovali svoj vzťah k Panne Márii a rástli v úcte, ktorú zdedili od predkov a nasledovali jej príklad. Pri tejto príležitosti sa z jeho podnetu konali od 6. mája 1855 pobožnosti pred sochou Imaculaty na hradnom návrší v Nitre, ktoré trvali osem dní. Sám biskup ako horlivý mariánsky ctiteľ sa na nich zúčastňoval s veľkou nábožnosťou. Na rozšírenie mariánskej úcty založil kňazské združenie Aurea Corona, ktorého členovia sa zaviazali sľubom, že odslúžia každý mesiac jednu svätú omšu k úcte Panny Márii. Aby dvíhal úroveň náboženského vedomia, rozposlal s odporúčaním  po farách diecézy osvedčenú modlitbovú knihu Nábožné výlevy, ktorú zostavil dr. A. Radlinský. Biskup Imrich Paluďai mal veľkú starostlivosť aj o duchovné povolania a preto ako jeho predchodcovia Jozef Kluch a Jozef Vurum zaviedli v Nitrianskom kňazskom seminári dôležité reformy a usiloval sa viesť seminár v tomto duchu, aby z neho vychádzali nábožní a horliví kňazi. V r. 1839 navštevovali filozofické prednášky aj laickí poslucháči. Biskup I.  Paluďai však  v tomto roku túto možnosť štúdia zakázal, keďže chcel zachovať špecifikum a charakter kňazského seminára. Roku 1850 zrušil  „dišputy,“  ktoré sa podľa scholastického spôsobu praktizovali aj v kňazskom seminári. Veľkú starostlivosť venoval výberu profesorov a predstavených. Inicioval aj založenie Malého seminára v Nitre. Išlo o založenie základiny, ktorú aj testamentárne podporil, pretože samotná stavba sa začala až o niekoľko rokov  za biskupa Augustína Roškovániho.

Počas jeho pôsobenia na nitrianskom biskupskom stolci sú vzácne jeho pôstne príhovory. Naliehal na svedomité plnenie povinností kňazov v každej oblasti. Vyžadoval  presné vedenie matrík, starostlivé zaobchádzanie s cirkevnými prostriedkami. Mimoriadne mu záležalo na dodržiavaní cirkevných predpisov pri bohoslužbách a nepovolil žiadnu svojvoľnú „novotu.“ Vo svojich obežníkoch proti povere, čarodejníctvu, špiritizmu, magnetizmu. Uverejňoval uznesenie kongregácií, ktoré ich zakazujú a vysvetľoval ich zlé následky. Viackrát pozdvihol svoj hlas proti alkoholizmu. Aby ho podľa možnosti obmedzoval, zakladal spolky striezlivosti. V pastierskom liste (1. 1. 1851) upozorňoval svojich kňazov na veľmi rozšírené správy vyzdvihujúce civilne uzavreté manželstvá, ktoré ohrozujú duchovný život a vedú ľudí k vlažnosti vo viere. Jeho starostlivosti neušlo ani dôstojné slávenie sviatkov. Uverejnil pokyny, aby kňazi príležitostne poučovali ľud, že sa nedele a sviatočné dni trávia vtedy užitočne, keď sa patrične zasvätia tým, že budú mravne zdokonaľovať seba a svojho blížneho, a nie vtedy, keď ich budú vypĺňať záhaľkou a zakázanou činnosťou. Slovami plnými súcitu líčil hlad a ponáhľal sa na pomoc nielen veriacim svojej diecézy, ale v období hladu v Írsku v r. 1847 nariadil verejné modlitby a zbierky. Jeho otcovská starostlivá pozornosť sa dotýkala aj sirôt a hluchonemých. V čase veľkej núdze na podporu remeselníkov a umelcov začal roku 1840 stavať v Močenku (vtedajšom stredisku majetkov nitrianskeho biskupstva) klasicistický kaštieľ.  V rokoch 1848-1849 v dôsledku hladu a chorôb zomieralo veľké množstvo jeho diecézanov na  Kysuciach; v tomto čase  zabezpečil pre nich  severe biskupstva vyživovaciu akciu.  Na zmiernenie tejto katastrofálnej situácie poskytol 20 tisíc zlatých. Zriadil základinu pre chudobných a vdovy. Štedro prispieval na založenie Mariánskych družín, na zariadenie pre starých kňazov, na patronátne fary, rehoľné domy,  na nemocnicu a útulok pre nájdené deti a pre chudobných. Zaviedol  tiež  dotáciu pre duchovných nitrianskej a trenčianskej väznice. Medzi významné prejavy jeho veľkodušnosti patrí aj stavba kláštora Kongregácie sestier kresťanskej lásky Vincenta de Paul s kostolom v Nitre (1854),  na ktorý daroval viac než 600 tisíc korún. Okolo 140 tisíc zanechal ako fundáciu pre desať sestier.  V týchto  a ďalších objektoch mali postupne sestry vincentky  početné triedy od materskej, cez ľudovú a meštiansku školu až po učiteľský ústav do r. 1950 (dnes je tam cirkevná škola: základná a gymnázium).  

Biskup Paluďai sa angažoval aj na poli spoločenskom, za čo bol ocenený viacerými vyznamenaniami. Roku 1849 mu bol udelený Stredný kríž Rádu sv. Štefana.   V roku  1852 Rád železnej koruny  prvej triedy a  r. 1854 Veľkokríž Rádu cisára Leopolda. 

Biskup I. Paluďai sa zaoberal veľmi intenzívne otázkami, ktoré boli aktuálne v tomto období. Hľadal cesty k riešeniu pálčivých problémov.  Už na začiatku pôsobenia v Nitre sa zúčastnil  krajinského snemu v Bratislave, kde vládla pri pojednávaní náboženských otázok napätá atmosféra. Na zasadnutiach bol aktívny, vari nebolo ani jedného zasadnutia, kde by nebol mal  príslušné vyjadrenie. Jeho príspevky boli naozaj majstrovské, hovoril radšej menej, ale každé slovo bolo cenné. Dokonale poznal zákony krajiny a pohotovo bránil práva Cirkvi. Veľmi aktuálne  rozprával o probléme manželských rozvodov.  Na krajinskom sneme (28. 9. 1843) vystúpil na obranu spoločného pastierskeho listu biskupského zboru. 

Imrich Paluďai nebol len starostlivým biskupom  svojich veriacich, ale človekom, ktorému ležalo na srdci spoločné dobro všetkých. Osobnosťou, ktorá vtlačila svojej dobe pečať hodnôt, ku ktorým sa hlásil, pre ktoré žil, a ktorým obetoval svoj celý plodný život. Takto ho chápali už jeho súčasníci počas jeho života a takto ho charakterizovali, keď  pripravený na tento okamih zaopatrený sv. sviatostiami, opustil tento svet v sobotu (mariánsky deň) v oktáve sv. Andreja a Benedikta, patrónov diecézy“ – 24. júla 1858.  Potvrdili sa tak  slová piaristu Ľudovíta Tótha, profesora na gymnáziu V Novom Meste pod Šiatrom, ktoré povedal v pozdravnej reči ešte r. 1832 vo vzťahu k biskupovi I. Paluďaiovi: „Ako výnimočne žiariaca hviezda na nebeskej oblohe, tak si sa objavil na svojej dráhe, skvejúc sa slávnymi čnosťami, ktoré Ťa zdobili…“Biskup Imrich II. Plúcky je pochovaný v biskupskej krypte na Nitrianskom hrade. 

Viliam Judák  uvedené v lexikóne:  Die Bischöfe der Donaumonarchie 1804 bis 1918. Ein amtsbiographisches Lexikon. Herausgegeben von. Band I. Unter Mitarberit von Péter Tusor. Universität Wien. Duncker&Humblot-Berlin, 2020, s.109-135. ISBN 978-3-428.15648-1

Literatúra:

Cserenyey, Š.: Palugyay Imre Püspök és a Nyitrai irgalmas növérek emlékezete, Risnyovszky János könyvnyomdája, Nyitra, 1911.

Dubovický, O. – Podmanický, J.: Stará Bystica a okolie, Print-Servis, Bratislava 1998, s. 105.

Exercitationes oratoriae Emerici Palugyay, Primae Hummanitatis Scholae Alumni Semestri 2. elaboratae.  S. a. Ujhelyini 1832, Diecézna knižnica v Nitre.  

Historia sodalitatum Beatae Mariae Virginis, ac exercitia pietatis sodalitatis Immaculatae Conceptionis Beatae  Mariae Virginis in gymnasio trenchiniensi pietate, ac munificentia excellentissimi, illustrissimi, ac reverendissimi domini domini Emerici Palugyay,  Bratislava 1855.

Hišem, C.: Paluďai (Palugyai), Imrich, In:  Paštéka,  J. (ed.): Lexikón katolíckych kňazských osobností, Lúč, Bratislava 2000, s. 1041.

Pažitný, A.: Imrich PALUCKÝ (Palugyai, Paluďai), biskup zakladateľ kláštorského kostola a Malého seminára. In: Významné osobnosti Nitry. Mesto Nitra, Mestský úrad v Nitre, 1998, s. 111.

Stránsky, A.-Cserenyey, Š.: Dejiny biskupstva nitrianskeho, SSV Trnava, 1933,   s. 265. 

Tóth,  J.: Adatok a Nyitrai papnevelde történetéhez, Huszar Istvan Könyvnyomdája, Nyitra 1905,  s. 51.