Veľká noc Nitra, 20.4.2014 (RTVS-10.00hod.)
Veľkonočné sviatky, či bezprostredná príprava na ne môže byť pre mnohých nás časom, keď nevieme čo s ním. Iste pečie sa, leští nábytok, umývajú okná…, ako pred každými väčšími sviatkami. Avšak mnohí, priznajme, nechápeme o čo tu vlastne ide.
Priznávam, že každoročne, keď mám hovoriť o veľkonočnom tajomstve dostávam sa do určitých ťažkostí. Azda aj oprávnene, veď nakoľko je možné aktuálne predstaviť si túto základnú pravdu nášho náboženstva? Posolstvo o Kristovom zmŕtvychvstaní presahuje našu predstavivosť. Nie je schopné preniknúť k nám tak bezprostredne, ako napr. posolstvo Vianoc. Narodenie totiž patrí do našej sféry skúsenosti a vždy nesie v sebe niečo z nádeje a radosti a môže sa bezprostredne dotknúť nášho srdca. Ale zmŕtvychvstanie je mimo našej skúsenostnej sféry; poznáme iba život, ktorý znamená umieranie. Vari najzreteľnejšie túto našu bezmocnosť voči veľkonočnému posolstvu vyjadril Rudolf Bultmann, keď hovorí: „Aj keby sa to takto udialo, čo by nám už mohol povedať zázrak o znovu oživenej mŕtvole?“
A o to tu ide: Je Ježišovo zmŕtvychvstanie skutočne iba absurdný zázrak, ktorý potom už ale nič nemení na stave človeka dokonca ani vtedy, ak sa stal? Liturgia Cirkvi sa nám pokúša pomôcť tým, že to nepochopiteľné pretavuje do obrazov a predstáv, ktoré sú pre nás bežné, lebo ponúkajú aspoň záchytné body, ktoré privedú naše srdce na cestu smerom k veľkonočnej viere.
Kňaz Heribert Arens hovorí vo svojom veľkonočnom príhovore o žene, ktorú spoznal v Brazílii. Volali ju donna Elena. Patrila k ľuďom, ktorí žijú na skládkach odpadkov jedného brazílskeho veľkomesta.. „Príšerný smrad sa šíril vzduchom, keď som ju tak tam zazrel. Ľudia boli špinaví od nechutnej práce. Aj donna Elena. Ale popoludní som ju zazrel, ako ide do mesta: elegantná frizúra, oblečené pekné šaty – jej jediné vychádzkové šaty, ktoré mala, našminkovaná kráčala so vztýčenou hlavou.“
„Videl som v nej človeka,“ – hovorí kňaz –„ktorý si bol vedomý svojej dôstojnosti. Žiť na smetisku, to zbavuje človeka dôstojnosti, je to nedôstojné človeka. Chudoba na smetisku ju obrala o dôstojnosť v spoločnosti, ktorá jej nedala žiadnu šancu. Ale ona sa nenechala obrať o svoju dôstojnosť, bola si svojej dôstojnosti vedomá.“
Dôstojnosť človeka – to je v našej spoločnosti častá téma, lebo mnohí sú o svoju dôstojnosť obratí. Spoločensky vzaté mnohí, z rôznych príčin, žijú akoby na smetisku. Cítia sa ako druhotriedni ľudia: sú to napr. nezamestnaní hľadajúci si prácu, s ktorými sa na pracovných úradoch často zaobchádza „zvrchu“. Starí, a dlhodobo chorí, ktorí už nemôžu podávať žiadny výkon. Postihnutí, okolo ktorých sa prechádza veľkým oblúkom; cudzinci, ľudia hľadajúci azyl. Kto zažíva takéto osudy, ľahko podľahne pokušeniu stratiť vieru vo vlastnú dôstojnosť, lebo jeho okolie jeho dôstojnosť nerešpektuje.
Medzi takýchto ľudí sa posadil Ježiš. Evanjeliá rozprávajú, ako takýchto ľudí priam vyhľadával konajúci dobro. Zobrazujú ho však aj zbitého a potupeného, obratého o odev a nakoniec ako zločinca opusteného a usmrteného na kríži.
Ježiš sa tu ukazuje solidárny s tými v našej spoločnosti, ktorých dôstojnosť bola pošliapaná. Chce im tým povedať: Boh je na vašej strane! On rešpektuje vašu dôstojnosť, ktorú tí druhí pošliapali!
Každá spoločnosť, tak sa to javí, sa skladá aj z ľudí, ktorých dôstojnosť sa nerešpektuje. Preto práve týmto ľuďom patrí osobitná starostlivosť Boha – a on ju osobitným spôsobom kladie na srdce Cirkvi: aby sa starala o ľudí na pokraji spoločnosti, o tých, ktorých každý prehliada, o zneuctených, ponižovaných, zlomených ľudí, ktorí sa na základe pôvodu, chýbajúcich možností na osobný rozvoj a aj na základe pádov a osobných zlomových situácií svojho života sa dostali na „druhú stranu“ a často sú preto oberaní o svoju dôstojnosť.
A práve aj takýchto ľudí Boh pojal do svojho srdca. Aj nášmu Svätému Otcovi Františkovi prirástli takýto ľudia k srdcu. „Nezabúdaj na chudobných!“ Tieto slová jeho suseda – kardinála na konkláve ho primäli k tomu, aby si zvolil meno „František“ – meno svätca, ktorí objímal chudobných a zo spoločnosti vylúčených. A takto koná pápež stále a s veľkou jednoznačnosťou.
Veľká noc sú sviatky dôstojnosti človeka. Dáva prísľub, že každý z nás je zahrnutí do Božej lásky, Boh nás pojal do svojho srdca, nikdy sa nás nevzdá, ani v smrti nie, preto máme dôstojnosť, ktorú nám nik nemôže vziať, pretože je od Boha. A toho, ktorý bol o ňu obratý, tomu sa navracia vďaka Ježišovi, ktorého dôstojnosť bola nohami zla pošliapaná, Dnes počúvame: Ježiš nezostal v hrobe, neostal v smrti. Žije!
Vo vzkriesení mu Boh-Otec navrátil jeho dôstojnosť – a s ním aj každému z nás. Boh stojí pri nás, navracia nám našu dôstojnosť. Nielen naša duša má svoju dôstojnosť, ale aj naše telo. Preto Boh neponechal svojho Syna v nedôstojnosti potupnej smrti, ale ho vzkriesil.
Pripomeňme si, prosím, že najstaršia správa o zmŕtvychvstaní Pána, ktorá sa nám zachovala, sa nachádza v 15. kapitole prvého listu, ktorý Pavol adresoval Korinťanom. Tento list bol datovaný na jar roku 55 alebo 56. Ale samotná správa o zmŕtvychvstaní je staršia: Pavol tak nadväzuje na tradíciou prevzaté znenie Kréda a cituje pritom doslova text, ktorého sa aj on sám držal pri svojom vstupe do kresťanského spoločenstva. Dozvedáme sa v ňom podobne ako aj v Skutkoch apoštolov o svedectve tých, ktorí ešte sami boli svedkami diania týchto udalostí. Pavol, svoje stretnutie so Vzkrieseným Pánom považuje za prameň svojho ohlasovania, ale nebuduje svoje vlastné kresťanstvo, ale nadväzuje až do posledného slova na spoločné vyznanie kresťanov, lebo si to vyžadujú dve rozhodujúce dobrá viery: iba tak sa zabezpečí jednota Cirkvi v priestore a čase; iba tak je zabezpečená aj pravda o Ježišovom zmŕtvychvstaní. Práve na jazykovej štruktúre Prvého listu Korinťanom, na hmatateľnom rozlišovaní medzi tradovaným slovom a vlastnou rečou Pavla možno potvrdiť, čo hovorí Druhý Petrov list o pôvode kresťanstva: „Veď sme nesledovali vymyslené bájky, keď sme vás oboznámili s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale sami sme boli očitými svedkami jeho veleby (porov. 2 Petr 1,16).
Viera v Zmŕtvychvstalého je viera v to, čo sa skutočne stalo. Apoštoli za túto pravdu položili aj svoje životy a potom pokračovali ďalší a ďalší, až do dnešnýchčias. Aj dnes teda platí, že kresťanstvo nie je legenda a básnenie, filozofická doktrína, alebo nejaká útecha, či návod na prežitie na to, aby sme boli dobre vychovaní, aby sme udržiavali pokoj. To sú dôsledky kresťanstva. Kresťanstvo je osoba, ten, ktorý bol povýšený na kríž a vstal z mŕtvych. Viera v neho stojí na pevnom základe skutočnosti, ktorá sa odohrala. V slovách Písma sa ešte aj dnes môžeme dotknúť oslávených rán Pána a s Tomášom vďačne a s radosťou povedať: „Pán môj a Boh môj!“ (Jn 20,28).
Tu sa prirodzene vždy nanovo vynára otázka. Nie všetci videli zmŕtvychvstalého Ježiša. Prečo vlastne nie? Prečo nešiel triumfujúc k farizejom a k Pilátovi, aby im ukázal, že žije a prečo nenechal práve ich, aby sa dotkli jeho jaziev? Ježiša sa nevrátil do starého, ale do nového, konečného života, ktorý už nie je podrobený prirodzenému zákonu smrti, ale spočíva v Božej slobode a preto je definitívny. To znamená, že tento život už nepatrí do oblasti fyziky a biológie, aj keď vyšším spôsobom vzal na seba matériu a prirodzenosť. Preto to už nepatrí do oblasti toho, čoho sa môžu naše zmysly dotýkať a na čo sa môžu pozerať. Vidí ho iba ten, komu sa zjaví. Nezjavuje sa zvedavosti, ale láske: ona je tým „orgánom“, ktorý je k tomuto videniu a počutiu nevyhnutný.
To neznamená, že ten, koho Pán osloví, už bezpodmienečne musí byť veriaci. Pavol ním nebol, Tomáš tiež nie; ani Jedenásti to neboli, lebo aj oni upadali do pochybností a smútku. Pre nich existoval iba víťaz Ježiš so zriadením mesiášskeho kráľovstva alebo jeho zánikom. Zmŕtvychvstanie, s akým sa teraz stretli, nepatrilo k tomu, čo si mohli predstaviť a čo očakávali. Vidíme, že nie predchádzajúca viera vytvorila vznik vízie o zmŕtvychvstaní, nie: skutočnosť Zmŕtvychvstalého umožňuje vieru tam, kde je nevera, alebo malá viera. Ale čo Pán predpokladá, je pripravenosť srdca, ktoré je hľadajúce a otvorené.
Potrebná je teda, okrem jeho dotyku aj naša ochota, aby sme sa mohli zveriť tomuto posolstvu a mohli prijať toto posolstvo, ktoré presahuje naše schopnosti. Veľká noc pre každého z nás znamená aj to, či Bohu dáme šancu, aby zmenil náš život.
Eduard Martin vo svojej „Knihe radosti“ opisuje pod názvom Veľkonočné zvony situáciu jednej mladej matky, ktorá má trojročnú dcérku, avšak pre novú známosť sa rozhodla opustiť svoju rodinu a žiť v inom zväzku. Dievča malo ostať v starostlivosti manžela. Predtým však jej poradil psychológ, aby išla s ňou na vychádzku najlepšie niekde do prírody a vysvetlila jej svoj odchod, aby tak zmiernila nepríjemnú situáciu v rodine. Bola Veľká noc, dievča bolo veselé, poskakovalo okolo matky a tešilo sa z rozkvitajúcej sa prírody. V duchu si myslela, hovoriť smutnú správu veselému človeku je oveľa ťažšie. Ako len povedať o svojom odchode, aby to veľmi nebolelo. Potom sa však nadýchla a povedala jej to tak, ako jej to radil psychológ – „Dúfala som, že všetko pochopí. Dieťa mlčalo. Nevedela som čo povedať ďalej a preto som vošla do dedinského kostola okolo ktorého sme práve prechádzali.“- spomína žena. „Dcérka sa pozrela na obrázok malého Ježiša v náručí Panny Márie.“ „Tohto Ježiška ukrižovali?“ – ukázala na obrázok. „Radosť ktorá bola na jej tvári ju opustila, vyzerala veľmi smutne. Najskôr som nevedela, čo má tou otázkou na mysli. Človek je zvyknutý vidieť na kríži dospelého muža – dospelého Krista – nie dieťa. A predsa na kríži je aj to dieťa – Ježiš. Áno“ – odpovedala som. „Ježiška“ – vyhŕklo dieťa nechápavo. „Áno Ježiška“ – zopakovala som a rýchlo som vyšla z kostola. „Zabili ho?“ Pýtalo sa dievčatko. „Ale on sa neskôr vrátil“ odvetila som pohotovo. „Bol mŕtvy a vrátil sa?“ Skúsila. Kývla som. Chcela som ukončiť rozhovor, nie viesť veľkonočnú náboženskú rozpravu. „Jednoducho mám ťa rada. Aj keď už nebudem bývať s tebou a oteckom “ povedala som. “Ja viem“ odpovedala mi, „dievčatá v škôlke mi to povedali už dávno.“ Dievčatá v škôlke… Tak preto sa nedivila, nebola prekvapená keď som jej to povedala. Ktovie čo všetko jej nahovorili, čo všetko počuli od svojich rodičov, kde kto o mne asi hovorí… rozmýšľala som nahnevane.
V tej chvíli sa ozvali zvony. Veľkonočné zvony.
A mne vyhŕkli slzy do očí, spomenula som si, ako som chodievala ešte ako malá s otcom do kostola…Aj moja matka od nás odišla. Bol to vtedy iný kostol, kdesi v diaľke, ale tie zvony zneli rovnako. Vzala som dcérku za ruku a stískala jej malé prsty.
„Bol mŕtvy a vrátil sa,“ uvažovala malá nahlas. „Áno.“ Kývla som. „Keď zomrieš tiež sa vráť!“ – prosilo dievčatko a ja som cítila, ako sa jej malé prsty zaťali do mojich. Akoby ma nechcela pustiť, akoby sa bála, že moja ruka sa zrazu rozplynie, rovnako ako sa jej rozplýva domov. Navždy rozplýva domov. Veľkonočné zvony posväcovali krajinu a ja som sa vracala domov a pripravovala si čo poviem manželovi. Poviem mu: „Ak mi môžeš odpustiť… zostanem doma. Veľkonočné zvony oslovovali. Oslovovali vzkriesením. A ako to dopadlo? O dva roky budeme mať s manželom zlatú svadbu a naša dcéra už má veľké deti…
Veľkonočný príbeh o človekovi, ktorý bol ako mŕtvy a cez svoju zmenu sa znova narodil, nám ukazuje, že tam, kde je osobná skúsenosť so Vzkrieseným Ježišom, až tam sa Veľká noc v živote človeka stáva osobnou skutočnosťou.
Aj veľkonočné skúsenosti v evanjeliách sú prerozprávané z takýchto osobných skúseností prvých svedkov. Svedkovia tejto jedinečnej udalosti chceli túto skúsenosť podávať ďalej a dosvedčovať, čo zažili so zmŕtvychvstalým Ježišom Kristom. Mária Magdaléna, ženy, Tomáš, emauzskí učeníci, apoštoli. Veľkonočné rozprávania sú teda osobitnou a vynikajúcou formou zažitých skúseností.
Veľká noc potrebuje teda osobný dotyk samotného Zmŕtvychvstalého. Veľká noc potrebuje zážitok a prežitie osobného vzkriesenia, aby sa mohla stať pre nás skutočnosťou a zároveň príležitosťou k ohlasovaniu.
Zmŕtvychvstanie totiž nie je odpoveď na zvedavosť, ale poslanie: chce obrátiť svet. Prvé slovo anjela ženám znelo: „“Nebojte sa! Choďte oznámte mojim bratom , aby išli do Galiley tam ma uvidia. (Mt 28,10). Tým je navždy opísané miesto zmŕtvychvstalého a spôsob, ako ho možno stretnúť: Ide pred nami. Je tu s nami a môžeme ho vidieť v nasledovaní.
Pozrite! Na elektronickej stránke jedného z našich denníkov, ktorý nemá až tak v láske Cirkev, 12. apríla t.r., bol nasledujúci príspevok s titulom: Stačí, že sú v habitoch.
Uvádza sa tu: „Kráčala mestom s ružou v ruke. Bola krásna. Mladá. A oblečená v čiernom habite. Priťahovala pozornosť mužov i žien a tak som okamžite vedľa seba začula manželovu poznámku: „Asi jej musí byť trápne, nie?“ „Nie,“ hovorím mu. „Má to v náplni práce – budiť pozornosť.“ Byť živým znakom, že je tu aj iný svet. To ak by sme na to náhodou zabudli…
Tieto predivné stvorenia v závojoch aj keby neopatrovali starých a chorých, nestarali sa o siroty a nepôsobili na misiách, ale len chodievali na prechádzky mestom v habitoch – už to by bola veľká vec. To by vlastne aj stačilo. Bez slova odkazovať na to, čo bude potom.“
Príspevok pokračuje: „Minulý týždeň bola hviezdou facebooku spievajúca sestrička z Talianska. Keď sa porota v tamojšom X-faktore otočila na svojich kreslách, aby zistila, komu patrí ten nádherný hlas, tisícky divákov sa začali skvele zabávať. Potetovaný reper sa útlej sestričke takmer poklonil a ostatní sa bili o to, kto ju vezme v ďalšom kole do svojho tímu. Každý z poroty i z divákov po celom svete však mal v sebe po skončení show nezodpovedanú otázku, ktorá svojou zvedavou intenzitou takmer prekračovala mieru únosnosti. Prečo??? Prečo sa táto mladá talentovaná žena šla dobrovoľne pochovať do kláštora? Čím je tak fascinovaná? Ako to, že úplne dobrovoľne a ochotne vymenila príťažlivý ženský šatník za staromódnu polodlhú sukňu a stredoveký závoj? A čo ju donútilo vybrať si celoživotný status starej panny? Tak čo je za týmto šialeným rozhodnutím?“
A ďalej: „Predvčerom ráno po ťažkom boji s rakovinou zomrela usmievavá 35-ročná žena, ktorú som poznala ešte z detstva. Na facebooku mala fotku v sivom závoji a bola na nej ešte krajšia, ako som si ju pamätala z jej študentských čias, keď nám hrávala na gitare na saleziánskych táboroch. Keď som si prečítala správu od jej blízkych o tom, ako statočne bojuje s chorobou, ako nepochopiteľne pokojne a s úsmevom znáša bolesti a vôbec samotný fakt, že zomiera, povedala som si, že presne toto potrebujeme my ostatní.“
Pre objasnenie – príspevok sa objavil v deň jej pohrebu. išlo o sestru, ktorá pôsobila ako učiteľka a vychovateľka na Orechovom dvore tu v Nitre. Keď som ju týždeň pred smrťou navštívil bola pre mňa povzbudením. S úsmevom hovorila: „Kto vie, kde budem na – Veľkú noc.“ Vedela dobre o svojom vážnom zdravotnom stave, lebo viacerým svojim blízkym zanechala krátky odkaz s charakteristickým odkazom a želala si, aby sa to na jej pohrebe čítalo, čo sa jej stalo. Z jej listov svieti nádej a svetlo, pre ktoré žila.“
Spomínaný príspevok ďalej pokračuje: „Okrem lídrov, ktorí vedú a motivujú do života a pracovných aktivít, potrebujeme tiež osobnosti, ktoré nás naučia umierať. Pripravia na to. Ukážu, ako sa to dá – bezchybne, alebo úspešne, ak chcete… Zaujímavá pracovná pozícia. Učiť umierať. Náročná. S nezaručeným kariérnym postupom. Ale na konci s uznaním na oboch stranách. Na našej, aj na tých, čo sú už tam, kam raz pôjdeme všetci. Teda, keď sa nám to vôbec podarí… Majke sa to dozaista podarilo. Majke v sivom závoji.“
A na záver: „Sestry, vďaka, že vás ešte stále môžeme na uliciach rozpoznávať. Vďaka, že ho nosíte. Symbol, ktorý je v dnešnom svete tak potrebný ako ikona na monitore, cez ktorú sa môžeme prihlásiť k náročnejším operáciám. Vďaka za váš habit. A že to s ním myslíte úplne vážne…“
Áno, vďaka Bohu sú tu ľudia, ktorí o tomto novom živote s Kristom svedčia! Áno Cirkev slávením tohto tajomstva nám svedčí o novom živote, ktorý nám priniesol Vzkriesený Kristus.
Preto Veľká noc, má svoju silu a radostné posolstvo: Život sa môže zmeniť a má to zmysel, pretože Kristus vstal z mŕtvych a viac už neumiera! Veľká noc je preto veľký sviatok človeka – jeho dôstojnosti a sviatok života.
Teda nájsť cestu von z našich hrobov, hľadieť v ústrety budúcnosti, odísť „do Galiley,“ kde možno Vzkrieseného stretnúť. Nechať sa osloviť po mene ako Mária Magdaléna, ktorá pociťovala vnútornú dôveru, ktorá pomôže prekonať všetky straty, nechať sa dotknúť, ako Tomáš, z ktorého opadli všetky pochybnosti, a ktorý urobil veľkolepé vyznanie Bohu a nechať sa posilniť ako učeníci pri jazere, aby sa vydali k novým brehom. Treba to zažiť, treba sa mu otvoriť a nasledovať ho. Tak, ako to bolo aj v prípade mnohých. Tak sa náš život stane veľkonočnou skúsenosťou a tak mu vrátime dôstojnosť, ktorá nám ako Božím deťom patrí, pretože len s hodnotami, ktoré nám ponúka živý Ježiš môžeme rozvíjať život a svet v úcte k pravým hodnotám.
„V našom srdci je radosť a bolesť, na našej tvári úsmev a slzy. Takáto je naša pozemská realita. Avšak Kristus vstal z mŕtvych, je živý a ide s nami. Preto spievajme a kráčajme, verní svojmu nasledovaniu v tomto svete, s pohľadom upreným na nebo“ – hovorí emeritný pápež Benedikt XVI. – a ja Vám zo srdca žičím a vyprosujem nech sa to na každom z nás splní!
