Biskup Judák na veľkonočnú nedeľu v Nitre – Veľká noc dnes, ani oktávou nekončí, je tu pre nás vždy

Večerná vigília tohtoročnej Veľkej noci v katedrále – Bazilike sv. Emeráma v Nitre  pokračovala aj na Veľkonočnú nedeľu 12. apríla 2020, ktorou sa začala sláviť veľkonočná oktáva na oslavu vzkriesenia Ježiša Krista. Slávnostnú svätú omšu celebroval opäť diecézny biskup Mons. Viliam Judák s kapitulnými kanonikmi a kuriálnymi kňazmi. Slávnosť bola v tomto roku už tradične bez účasti verejnosti, avšak v prítomnosti štábu Televízie Nitrička, ktorý neúnavne realizoval všetky priame prenosy z katedrály počas celého Veľkého týždňa i Veľkonočného trojdnia.

Biskup Judák hneď v úvode slávnosti pozdravil všetkých veriacich, ktorí sa s ním duchovne spojili vo svojich domovoch so želaním Kristovho veľkonočného pokoja. Vo svojej homílii sa tým, ktorí ho sledovali prostredníctvom priameho prenosu prihovoril s myšlienkami o zmysle a význame Veľkej noci. Prirovnal súčasnú situáciu, v ktorej sa ľudia nachádzajú aj na Slovensku vďaka coronavírovej epidémii k situácii, v akej sa pred viac ako dvetisíc rokmi po objavení prázdneho Ježišovho hrobu v Jeruzaleme nachádzali Mária Magdaléna, ustráchaní   apoštoli uväznení za zatvorenými dverami, alebo sklamaní emauzskí učeníci. Všetci totiž pociťovali beznádej, bezradnosť a smútok, lebo na všetky udalosti spojené s ukrižovaním a smrťou Ježiša Krista hľadeli len z pozemského pohľadu. Preto biskup Judák upriamil pozornosť na Božie posolstvo nádeje, ktoré nesklame. Boh totiž podľa slov biskupa Judáka musel sám prejsť cez utrpenie, zažiť ho, aby sme mu dôverovali, že je nám nablízku aj v krízach, biede a v utrpení. S tým však súvisí viera, ktorá poháňa a udáva smer. Preto biskup Judák vyzval veriacich aj slovami: “Choďte k mojim bratom a sestrám! Bežme k smutným a bojazlivým! Dajme sa do pohybu pre budovanie  Božieho kráľovstva, teraz možno viac modlitbou, obetami, ako aktívnou činnosťou.”  Lebo ako na záver slávnosti povedal: “Veľká noc nekončí ani dnes, ani veľkonočnou oktávou, ale je tu pre nás vždy.” Na záver slávnosti zaželal veľprepošt Nitrianskej diecéznej kapituly Mons. Štefan Vallo ako správca Baziliky sv. Emeráma všetkým pri televíznych obrazovkách požehnané a milostiplné veľkonočné sviatky a poďakoval zvlášť technikom a kameramanom Televízie Nitrička za ich službu, vďaka ktorej mohli veľkonočné obrady z diecézneho chrámu sledovať veriaci v priamych prenosoch vo svojich domovoch na obrazovkách televíznych prijímačov, či monitoroch počítačov, a takto byť duchovne spojení so svojim diecéznym biskupom v ťažkej situácii, v ktorej sa Cirkev na Slovensku, ale i vo svete z dôvodu pandémie ocitla.

Veľkonočné trojdnie v Nitre sa skončilo, no aj keď ešte stále uprázdnená katedrála – Bazilika sv. Emeráma, podobne ako aj všetky farské chrámy na území Nitrianskej diecézy, predsa len sa na Veľkonočnú nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania stali miestami, odkiaľ zazneli slová plné nádeje pre prehĺbenie a posilnenie viery kresťanov, či motiváciu tých, čo hľadajú skutočný zmysel života a pravú nádej.

Homília nitrianskeho diecézneho biskupa Mons. Viliama Judáka

na Veľkonočnú nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania

„Aké je nádherné od jedného sviatku k druhému, prechádzať od modlitby k modlitbe, od jednej slávnosti k druhej. Lebo je tu čas, ktorý nám ponúka nový začiatok, veď oznamuje sväté veľkonočné sviatky, keď sa Pán obetoval… Boh moji milovaní, ktorý pre nás na začiatku ustanovil tento sviatok umožňuje nám sláviť ho každoročne… Tento sviatok nás vedie cez útrapy tohto sveta. Boh nám už teraz dáva spasiteľnú radosť prýštiacu z tohto sviatku… A to je zázrak jeho dobroty: Veď to on na tento sviatok zhromažďuje tých, čo sú ďaleko a jednotu viery spája tých, čo sú azda telom vzdialení,“  hovorí biskup sv. Atanáz v 4. storočí.

Áno, slávime  najväčšie sviatky nášho vykúpenia. Boh nad ľudstvom rozjasnil svoju tvár a zachránil nás vo svojom milosrdenstve (por. Ž 31, 17). V duchu prastarého hymnu z liturgie hodín by sme mohli obrazne povedať, že Boh sa v tomto tajomstve na nás usmieva: „Ó, usmievajúce sa svetlo presvätej slávy nesmrteľného Otca, nebeského, svätého a blaženého, ó Kristus Ježiš“, vyjadruje sa poeticky sv. Bazil z Cézarey (Inno lucernare di ringraziamento).

 Je to úsmev ako protest proti smrti a hriechu a ako výraz hlbokej radosti víťazstva. Právom, veď k nasledovaniu Krista bezpochyby patrí nasledovanie kríža, no Ježišovi nešlo o utrpenie, ale o prekonanie utrpenia. Autentický je obraz Krista  živého  a žijúceho, ktorý žije v spoločenstve Cirkvi, a ktorý viac neumiera.

Prežívame  toto hlboké tajomstvo vo viere slov,  ktoré  vyslovil pred 2000 rokmi anjel nad hrobom Pána: „Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi?! Niet ho tu, vstal z mŕtvych“ (Lk 24,5). Na mieste svätého hrobu stojí veľkonočná svieca, symbol Zmŕtvychvstalého. Je znamením toho, že svetlo porazilo tmu. Život triumfuje nad smrťou.

Avšak tohtoročné sviatky Veľkej noci sú a budú iné. Je to síce ako v prvé veľkonočné ráno, kde nebola tma len vonku. Aj v Márii Magdaléne je úplná tma. Pre túto ženu  to musel byť šok po všetkom čo zažila: teraz je preč ešte aj mŕtve telo Pána, nad ktorým žialila, ktorého milovala, pretože ju uzdravil z hriechu. Zdá sa, že jej nezostáva ani hrob kam by mohla ísť, kde mohla plakať, kde by sa mohla zdôverovať v modlitbe. V bolesti smrti blízkeho človeka  je hrob  miestom, kde si môže človek uchovať spomienku, kde sa môže láska vyjadriť aspoň myšlienkami a kvetmi. A teraz toto… Kto porozumie tejto bolesti?

Preto pochopiť Veľkú noc cez Máriu Magdalénu je nám blízke. Našťastie neprestáva sa  pýtať  a hľadať odpoveď. Spolieha sa   však na to, že po jej boku stoja anjeli, a preto   jej otázky   nejdú do prázdna.

Naozaj možno sa cítime, túto Veľkú noc,  ako Mária Magdaléna, či ako ustráchaní   apoštoli uväznení,  za zatvorenými dverami, alebo ako sklamaní emauzskí učeníci, ktorí sa musia zrieknuť svojich predstáv o Božích zámeroch.  Vo svojej bezradnosti a smútku padne učeníkom naozaj  zaťažko veriť, že ich sám  Boh odprevádza, a že ich dôvera sa nemusí zakladať len na  nestálom človeku, ale aj na Bohu, ktorý je s nimi na ceste. Ich nádej klesla temer na nulový bod. Zaujatí vlastnou bolesťou, sú ich oči akoby upreté na jeden bod. Nevládzu už hľadieť do diaľky a šírky. Sú fixovaní na cestu pred sebou a predsa nič nevidia. Krúžia v myšlienkach okolo smrti na kríži ako hroznej katastrofy, z ktorej niet východisko,  a sú takto slepí pre sprievodcu, ktorý ich  sprevádza.

Stratili pohľad pre jeho spolusprevádzanie a pre hlbšie spojitosti. Okrem svojej bolesti nevidia nič a nikoho. Predovšetkým nemajú pohľad pre znak nádeje. Úplne ich zachvátila ich „slepota“. Žeby mohli v smrti na kríži hľadať pôvod nového života, to je pre nich nepredstaviteľné.

Pripomínajú predchádzajúce  udalosti a nádej s nimi spojené: „A my sme  dúfali, že on vykúpi Izrael. Ale dnes je to už tretí deň, ako sa to všetko stalo“ (Lk 24, 21). Ale táto nádej  sa rozbila, najneskôr v tretí deň sa všetka nádej stratila. Na tom nezmenilo nič ani nádejné rozprávanie žien. Neveria ani im,  ani slovu anjela. Vsadili na Ježiša – avšak podľa svojich predstáv –  a s ním spojili svoju nádej na oslobodenie. Boli takto  zvádzaní svojím egoistickým  prianím.

Sväté písmo,  aj život ukazuje, že naša nádej klame, keď sa zafixuje len  na pozemské a pominuteľné veci. Božie posolstvo nádeje nesklame, lebo  znie: „Pán naozaj vstal z mŕtvych!“ (Lk 24, 34). Ježiš im takpovediac načrtol „problematiku šťastia i utrpenia, veľkonočnú krajinu duše, kde susedia krížová cesta, vedúca na Veľký piatok Kalvárie, a večná radosť Vzkriesenia“ (P. Strauss).

Presviedčame sa o  tom,  takmer každodenne.  Pozrite!   Známy ruský spisovateľ a nositeľ Nobelovej ceny, Alexander Solženicyn (1918-2008) sa dostal do tvrdého väzenia,  lebo v liste priateľovi kritizoval Stalina. Vo väzení, mali prísne zakázané medzi sebou hovoriť čo len jediné slovo. Ak by niekto prehovoril, boli za to tvrdé sankcie, ba mohol prísť aj o  život. V jedno ráno si unavený  znechutený sadol, kdesi na múrik;  už nemohol situáciu zniesť. Položil svoju lopatu priamo na zem a čakal, že to bude jeho posledný deň, že príde strážnik, zoberie lopatu a ostrou hranou ho udrie po hlave a konečne raz a navždy sa skončí jeho bieda. Sedel a čakal. V tom začul šuchot nôh. Dvihol svoje oči a videl ako sa k nemu približuje starý muž – spoluväzeň, ktorý ticho, bez jediného slova vzal palicu a tesne pred ním vyryl do zeme zvislú čiaru. Potom cez túto čiaru urobil druhú čiaru. Odhodil palicu a odišiel. Solženicyn sa na to pozrel. Bol to znak kríža. Vtedy si pomyslel na Ježiša, ktorý bol osamotený proti celému svetu, ale ktorý žije. A toto  mu pomohlo vydržať a žiť ďalej. O tri dni sa stal zázrak. Spisovateľ bol prepustený na slobodu.

„Či nemal  Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“ (Lk 24, 26), poukazuje znechuteným emauzským učeníkom ich sprievodca, v ktorom spoznajú Zmŕtvychvstalého Krista.

Áno,  Boh musel sám prejsť cez utrpenie, zažiť ho, aby sme mu dôverovali, že je nám nablízku v krízach, biede a v utrpení.

Iste,   Ježišova  smrť a zmŕtvychvstanie vyvoláva u ľudí rôzne reakcie. U jedných radosť a u druhých strach. Prestrašení apoštoli, ktorí sa báli vlastného tieňa neverili. Ani ženy, ani emauzskí učeníci. Apoštoli nedokázali sprevádzať Krista pod kríž a mysleli si: ako sa môže dať ukrižovať ten, ktorý vzkriesil Lazara, ten, ktorý dokázal vrátiť Jairovu dcéru do života? Preto ich reakciou bol strach a sklamanie. Strach bol aj u farizejov a zákonníkov, preto postavili stráž. Podplatili vojakov, aby tvrdili, že kým spali, Ježiša ukradli.

Napriek tomu živý Kristus odvalil kameň a priniesol radosť svojim súčasníkom i všetkým ľuďom, všetkých čias.

Aj keď sa zdá, že všetko nie je tak ako vždy,  predsa  stávame sa vo svetle veľkonočnej viery  inými a to mení všetko.  To dáva šancu nádeji, ktorá nesklame. Preto posolstvo Veľkej noci znie: „Choď k mojim bratom“ a Mária z Magdaly išla k učeníkom a zvestovala im. Nie, to nebola iste chôdza. To bol beh a potkýnanie pre to radostné posolstvo. Viera, ktorá poháňa a udáva smer. Choďte k mojim bratom a sestrám! Bežme k smutným a bojazlivým! Dajme sa do pohybu pre budovanie  Božieho kráľovstva, keď teraz možno viac modlitbou, obetami, ako aktívnou činnosťou.

Spomínaný biskup sv. Atanáz na tému Veľkej noci hovorí tiež: „Milosť tohto sviatku nie je obmedzená len na určitý čas. Jej žiarivý lúč nepozná západ ale vždy je pripravený osvietiť ducha tých, čo po tom túžia.“

Naozaj! Veľká noc  aj dnes napriek všetkým otázkam, neistotám, strachu,  bolestiam…, ktoré prežívame aj v týchto dňoch,  má opäť odvahu ísť ďalej. Všetci veríme, že aj napriek tomu  sú  tieto veľkonočné dni príležitosťou a časom stretnúť sa so Vzkrieseným Kristom, aj navzájom. Povzbudiť sa a prehĺbiť sa v nádeji nového života, z ktorého  chceme  žiť aj v budúcich dňoch, týždňoch, mesiacoch a rokoch. On  nás vo viere uisťuje  slovami sv. Pavla: „Lebo ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6, 5).   Preto s radosťou môžeme spievať nový veľkonočný chválospev: „Ty  si vstal z mŕtvych, Kriste náš, a v sláve Otca slávu máš; a že nás vzkriesiš všetkých raz, to pevne verí každý z nás“ (Liturgia hodín). Amen