| Kategória: Informačný servis diecézy
Nitra (8. apríla) Na pôde Kňazského seminára svätého Gorazda v Nitre sa 8. apríla 2019 uskutočnila vedecká konferencia Osobnosť pátra Jána Hutyru CM. O tomto kňazovi, ktorý ako lazarista patril do vincentínskej rodiny, hovorili pozvaní prednášajúci: Predseda Rady pre históriu KBS Mons. Viliam Judák ho predstavil v kontexte náboženského a spoločenského života Slovenska v 20. storočí. Profesor Róbert Letz priblížil jeho vzťah k akademickej mládeži. Provinciálny predstavený lazaristov na Slovensku P. Jaroslav Jaššo CM pripomenul pohnútky pátra Hutyru k životu podľa pravidiel svätého Vincenta de Paul. Na konferencii bol prítomný aj trnavský arcibiskup Mons. Ján Orosch, ktorý ho osobne poznal a bratislavský pomocný biskup Mons. Jozef Haľko.
Ján Hutyra sa narodil 1. februára 1912 v obci Jablonov v okrese Levoča. Po maturite v roku 1931 začal teologické štúdiá v Kňazskom seminári v Spišskej Kapitule. V druhom ročníku ochorel na tuberkulózu. Ako pacient levočskej nemocnice mal možnosť stretnúť sa s rehoľnými sestrami vincentkami (Spoločnosť dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul) a začal sa zaujímať o ich zakladateľa sv. Vincenta de Paul (1576-1660). Po uzdravení vstúpil do Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul (lazaristi). Za kňaza ho vysvätili 19. júla 1936. Prvú misiu dostal v Bratislave v internáte Svoradov, kam sa už presťahoval zo Štajerského Hradca slovenský noviciát lazaristov. Určili ho za duchovného otca vysokoškolskej mládeže. Dňa 26. júna 1942 ho vymenovali za vicevizitátora Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul, ako aj za riaditeľa Spoločnosti dcér kresťanskej lásky pre celé Slovensko.
V januári 1945 sa pokúsil zachrániť 20 mužov v obci Ladce, ktorých mali zastreliť. Nemeckému veliteľovi ponúkol spolu s tridsiatimi sestrami a riaditeľom školy – aj svoj život. Nemci však omilostili len jedného staršieho občana. V lete 1947 sa zúčastnil na generálnom zhromaždení Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul v Paríži. Vzápätí navštívil Rím a tu sa stretol aj s Karolom Sidorom. Keď sa 23.9.1947 vrátil do Ladiec, polícia ho odviezla do Bratislavy, kde ho vyšetrovali a mučili. Na základe rázneho odvolania ho 27.1.1948 prepustili. Musel sa liečil v nemocniciach v Bratislave a Martine. Účelovo ho zatiahli do politického procesu Dr. Ivan Murín a spol. a 28.1.1950 ho odsúdili na osem mesiacov.
Ako chorý na trest nenastúpil, ale ostal v nemocnici pod policajným dozorom. Pri násilnej likvidácii kláštorov r. 1950 lazaristov z Ladiec deportovali do koncentračného kláštora v Podolínci. Hutyru odtiaľ zakrátko odviezli do Belušských Slatín (Marianum), kde sústreďovali chorých a starších rehoľníkov. Dňa 16.1.1951 odtiaľ ušiel a osem rokov sa skrýval na viacerých miestach (Bánovce nad Bebravou, rodisko, Ružomberok ai.), 17.3.1958 ho polícia zatkla v Liptovskej Štiavnici. Uväznili ho spolu s ďalšími v Prahe-Ruzyni. Po šesťmesačnej vyšetrovacej väzbe ho odsúdili na desať rokov nepodmienečne. Považovali ho za duchovného otca väzňov vo Valdiciach. Na slobodu sa dostal až v auguste 1965, lebo sa naň ako na predstaveného rehole nevzťahovala amnestia z r. 1960. Po zotavení v rodisku sa zamestnal v pražskej nemocnici Na Františku. Od r. 1968 dostal aj štátny súhlas na pôsobenie v tomto kostole. Zaviedol tu viaceré reformy a viedol diskusné semináre.
Po návrate sa presťahoval do novozriadeného Ústredného domu Dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v Mendrike pri Svitavách), kde bol v r. 1969-1972 otvorený legálny noviciát. R. 1974 musel z Mendriky odísť a ako „Boží bezdomovec“ sa uchýlil v Brne. Roky väznenia, týrania, nepravidelná životospráva a veľká zodpovednosť za vincentskú rodinu, poznačili jeho zdravie. Koncom januára 1978 ešte prijal mladé sestry a zakrátko v brnianskej nemocnici zomrel.
Miroslav Lyko /Tkkbs
